„Kúpeľ“ v Božom slove nám otvára vnútorný zrak

Jn 9,1-41

 

Na počiatku stvoril Boh nebo a zem, more a pevninu, rastliny a stromy, morské zvieratá a okrídlené vtáky, plazy i divú zver. A to všetko bolo dobré. Napokon Boh stvoril Adama z prachu zeme. Keď Adam prvýkrát otvoril oči, zazrel tu krásu a ostal v úžase nad stvorením a … Stvoriteľom.

Adamov úžas sa zopakoval v dnešnom evanjeliu. Vtelený Boh, Ježiš, pomocou prachu zeme otvoril oči slepému od narodenia. A keď tento slepec prvýkrát otvoril oči, zazrel tú krásu a ostal v úžase nad stvorením a … Spasiteľom.

Uzdravený fyzický zrak umožňuje hľadieť na stvorenie, na jeho krásu, uzdravený duchovný zrak umožňuje „hľadieť“ na Boha, na jeho krásu. Evanjelium o slepcovi od narodenia je príbehom o uzdravení nielen fyzického zraku, ale najmä toho duchovného. A jeho príbeh nám prezrádza, ako môžeme aj my pomôcť Bohu, aby uzdravil náš vnútorný zrak.

Ježiš, ktorého poslal Otec, posiela slepého, aby sa vykúpal v rybníku Siloe a slepec „slepo“ poslúchol. Názov Siloe pritom znamená „Poslaný“. Slepý človek sa vykúpal a ozdravel. My sa síce už nemôžeme vykúpať v rybníku „Poslaný“, ale môžeme sa „vykúpať“ v slovách Poslaného. Každé úprimné stretnutie s Jeho slovom, každý „kúpeľ“ v Božom slove, nás uzdravuje, prinavracia nám duchovný zrak.

Keď Ježiš potrel oči slepého blatom a poslal ho umyť sa v rybníku, odišiel. Ježiš sa vzdialil od slepca. A tak na otázku „Kde je ten človek?“, ktorý ho uzdravil, už uzdravený slepec odpovedá „Neviem“. Ježiš ponecháva uzdravenému človekovi slobodu a čaká, že ho aj on začne hľadať. Ježiš urobil prvý krok, ten druhý je vyzvaný urobiť uzdravený slepec. A ten druhý krok spočíval vo svedectve. V odvahe svedčiť o Ňom nielen pred najbližšími, ale i pred tými, ktorí majú moc. Uzdravený slepec sa nebál svedčiť o Ježišovi, a táto jeho odvaha ho napokon priviedla k tomu, že v Ježišovi spoznal Pána svojho života: „Verím, Pane“. Aj všetky naše svedectvá o Bohu, malé či veľké, každodenné či niečím výnimočné, v práci či škole, nás (ale i tých druhých) privádzajú bližšie k Pánovi. Každé naše svedectvo očisťuje náš duchovný zrak, pretože jasnejšie spoznávame v Ježišovi Pána svojho života.

Jeden židovský príbeh hovorí o starom rabínovi, ktorý svojim žiakom položil otázku, ako možno spoznať okamih, keď sa končí noc a začína deň. Po viacerých nesprávnych odpovediach rabín napokon opísal daný okamih takto: „Keď sa pozrieš do tváre človeka a spoznáš v ňom svojho brata. Kým sa to nestane, v tvojom srdci bude noc.“ Nevidieť v ľuďoch, s ktorými sa stretávame, svojich bratov a sestry, znamená mať v srdci tmu, „byť slepým“. Farizeji nespoznali v uzdravenom človekovi toho, ktorého slovám by mohli veriť. Nespoznali v ňom svojho brata, a preto nespoznali ani v Ježišovi Mesiáša a Pána. Správne hľadieť na Boha totiž predpokladá správne hľadieť na človeka.

Drahí bratia a sestry! Každodenný „kúpeľ“ v Božom slove, „všedné“ svedectvá o Bohu, či vidieť v každom človekovi svojho brata alebo sestru, to všetko sú zastávky na ceste uzdravenia nášho duchovného zraku. A mať uzdravený vnútorný zrak znamená tak ako Adam alebo slepec z dnešného evanjelia žasnúť nad stvorením a Bohom, vidieť to a žasnúť nad tým, čo Boh koná v mojom živote. A On určite koná.

brat Alan OP