Poslednú dobu, keď sa modlím druhé tajomstvo slávnostného ruženca a rozjímam nad Ježišovým nanebovstúpením, ma fascinujú dve drobnosti.
Prvá. Ježišovo nanebovstúpenie je prejavom jeho veľkej, až nepredstaviteľnej dôvery v dobro človeka. Hoci mal osobnú skúsenosť s tým, že jeho učeníci sú slabí a pred pár dňami ho dokonca opustili či niektorí zradili, predsa im zveruje tú najväčšiu misiu v dejinách ľudstva. Ľuďom, ktorí ho zapreli, zveruje šírenie evanjelia. A to dokonca napriek tomu, že vie (!), že ešte mnohokrát zlyhajú. Nielen oni, ale aj učeníci jeho učeníkov, učeníci učeníkov jeho učeníkov … a napokon aj my. Samozrejme, prisľúbil nám Ducha Svätého, Tešiteľa, ktorý nás sprevádza, posilňuje, vedie … ale v jeho odchode, v jeho Nanebovstúpení, je ukrytá zimomriavky spôsobujúca „Božská“ dôvera v dobro človeka…
Druhá. Ježišovo nanebovstúpenie, ktorým sa fyzicky vzdialil od svojich najbližších, mi neustále pripomína, že milovať znamená dať druhému človeku dosť priestoru, aby mohol ďalej rásť. Moja láska nemá iných zväzovať, láska pozýva iných do slobody. Preto milovať niekedy znamená dovoliť iným, aby nás opustili, aby mohli rásť. Nie podľa tých našich predstáv, ale podľa tých svojich. Tým sa líši ľudská láska od tej Božej. To všetko, čo bolo spomenuté, hrozí ľudskej láske, ale nie tej Božej. Božia láska v tej istej chvíli zväzuje, dáva slobodu, povzbudzuje i naháňa hrôzu. Boh miluje, či je blízko alebo ďaleko, keď ho cítime či máme pocit, že sa úplne odmlčal. Jednoducho … Boh miluje … a už nič iné netreba dodávať. No ľudská láska sa to všetko len učí .. a jednou z najťažších lekcií pre ľudskú lásku je dovoliť iným, aby nás opustili, aby mohli ďalej rásť.
Ježišovo nanebovstúpenie nám hovorí o jeho dôvere v dobro človeka, ktoré do každého z nás ukryl jeho Otec a Duch Svätý nám ho pomáha odkrývať. Navyše, svojím fyzickým vzdialením nám pripomína, že milovať znamená dovoliť inému rásť…
Fr. Alan Ján Dely OP
