Bratia a sestry! V evanjeliu dnešnej nedele čítame príbeh o dvoch Ježišových učeníkoch, ktorí nám chce povedať, že sa často zatvárame do seba a zabúdame na Božiu prítomnosť v našej duši. Tým zabúdame aj sami na seba a na cieľ našej cesty týmto životom, na večný život v Nebeskom kráľovstve.

Chce nám ukázať, že znovu Ho nájsť môžeme len cez jeho lásku k nám, a keď budeme mať pokoru srdca, ktorým počujeme jeho volanie k spoločenstvu s ním.
Týchto mužov vidíme plných sklamania a beznádeje. Ich Učiteľ umrel, a teda je zbytočné dúfať. Vo svojom vnútri sú dezorientovaní, podvedení a sklamaní. Aj keď o nich vieme málo, no nebol to nikto z dvanástich. Boli to niektorí z jeho širšieho okruhu učeníkov. Ťažko sa im uverilo, že prorok a Spasiteľ mocný v čine i v reči, ktorý kriesil mŕtvych a uzdravoval chorých, by mohol skončiť zavesený na kríži hanby. Nemohli pochopiť, prečo ho všemohúci Boh nezachránil od tak nedôstojnej smrti. No Kristova smrť, bola smrťou toho, čo si predstavovali o ňom. To oni boli v skutočnosti mŕtvi. Duchovne mŕtvi. Bez viery v konečné víťazstvo Mesiáša.

V ten istý deň ráno, pred ich odchodom z Jeruzalema, ženy priniesli správu o tom, že hrob je prázdny a od anjela počuli radostnú zvesť, že Ježiš vstal z mŕtvych. Svedectvo žien je prerazené horkosťou ich srdca. Neuverili tomu. Aj keď poznali Písmo, mali blízky kontakt s Ježišovom, málo vedeli o Mesiášovi a o dejinách spásy. Odchádzajú z Jeruzalema do Emauz, do svojich domovov k svojim najbližším. No nie šťastní. Rozprávajú sa o všetkom, čo sa stalo v Jeruzaleme v tých dňoch. Pridá sa k nim na ceste Pán Ježiš. Oni Ho najprv vôbec nespoznávajú, pokladajú Ho za cudzinca. Začne im vykladať proroctvá z Písma o Mesiášovi. Potom sa im rozjasnieva, že to naozaj bolo všetko predpovedané o Kristovi, ako o Vykupiteľovi. Dozvedajú sa úžasnú zvesť, že Mesiáš po ukrižovaní vstane z mŕtvych. Hodina pravdy. Predzvesť nášho vzkriesenia, prísľub večného života.
Po troch hodinách prichádzajú do cieľa ich cesty, zdržiavajú ho, aby zostal s nimi na noc. A až tam pri stole o spoznali, keď vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im.

Až vtedy pochopili dôvod ich radosti, keď im horelo srdce naplnené Duchom Svätým. Je to pre nich najkrajšia a najúžasnejšia chvíľa v ich živote. Aj keď zmizne, zažívajú silnú prítomnosť Ježiša v celom svojom bytí. Ponáhľajú sa späť, aby svedectvo o Kristovom zmŕtvychvstaní s veľkou radosťou zvestovali apoštolom.

Bratia a sestry, dnešný príbeh je pre nás veľkým poučením. Keď stratíme Ježiša, strácame tým i sami seba. Emauzskí učeníci, to potvrdzujú. Idú spolu, nie sú sami – no nie sú ani šťastní. Hoci kráčajú po určitej ceste, putujú do určitého miesta, zdá sa, že nemajú cieľ. Vracajú sa domov, ale domov už nie je domovom. Stratou Ježiša, strácame i sami seba. Aj domov sa stáva prázdnotou, sklamaním, zúfalstvom, rozčarovaním. Keď už Ježiš neprebýva v našom srdci, tak strácame silu z prisľúbenia spásy. Jedine veľkosť jeho obety naplní náš život zmyslom pre cestu s Ním do prisľúbeného nebeského kráľovstva. Amen.

fr. Albert Milan Bak, OP