Dnes sa máme možnosť zamýšľať rozpakmi Jána Krstiteľa nad Ježišom a z toho plynúcimi pochybnosťami a vnútornými bojmi, ktoré tento velikán Starého zákona prežíval v ťažkých chvíľach svojho života. Ján je na konci svojho života. Hoci mal len niečo cez tridsať rokov, vedel, že jeho život pomaly končí. Stáva sa obeťou nenávisti a lsti ľudí, ktorým vstupoval príliš do svedomia a ktorí mali moc: bol to Herodes a jeho krovie, hlavne jeho milenka Herodias s jej dcérou. Ján sa nachádza v ťažkom položení telesne, psychicky, i duchovne. Je síce plný odhodlanosti, ale aj strachu. A hlavne je plný otázok pátrajúcich po zmysle. Mali všetky tie jeho snahy zmysel? Malo nejaký zmysel to jeho ťažké odriekanie? Mali zmysel jeho kázne a jeho postoje? Robil to, čo robil správne? A hlavne – tá najťažšia otázka: Je ten, ktorému pripravoval cestu naozaj ten, čo mal prísť? Totiž to, čo o­n ohlasoval a o čom bol o­n presvedčený v súvislosti s Ježišom vyzerá celkom inak, ba dokonca presne naopak. Zdá sa, že Ján tu okrem iného cíti problém zmätku z nesplnených očakávaní. Mám návrh: Skúsme sa postaviť každý jeden z nás do role duchovného vodcu a povedať Jánovi niečo, čo by ho utešilo, posilnilo, prípadne zodpovedalo jeho otázky. Keby vám Ján porozprával o svojich problémoch, ako by ste tieto problémy identifikovali a čo by ste k nim Jánovi povedali? Prvý problém, ktorý je živote Jána možné identifikovať v tejto chvíli, je problém limitov v chápaní. Ján si vytvoril obraz Mesiáša, ktorý sa ale presne podľa jeho predstáv nesplnil a na zmeny svojho obrazu nebol pripravený. V živote každého z nás sú veci ktoré jednoducho nechápeme. Naše poznanie a chápanie má svoje hranice. A poza ne nie sme schopní ísť. Toto nie je chyba. Mať limity chápania je celkom v poriadku. Samozrejme je ale dôležité, aby človek svoje hranice rozširoval. Lenže aj rozširovanie má svoje limity. Ďalej – poza ne – človek nie je schopný ísť nech by robil čokoľvek. Inak by dopadol ako struna na gitare, ktorá sa naťahuje do nekonečna. Praskne. Čo je ale dôležité v tomto momente je to, aby si to človek uznal. Aby s kľudom a pokojom v svojom srdci povedal: narazil som na prah svojich schopností. Ďalej nie som schopný ísť. No to nevadí. Hlavné je aby sa rozvíjala dobrá vec. A tak Jánovi by možno dobre padli nasledujúce slová: To, čo si ty, Ján, vykonal bolo nezastupiteľné. Ľudí si pripravil na príchod Mesiáša. Bez teba by jeho príchod nebol tak ľahko možný, akým bol. No teraz v tvojom diele pokračuje o­n. Je ti možno aj ľúto, že to, čo o­n hlása a stavia sa ti nie celkom páči a sa ti nezalieča. No nič to. Ty buď pokojný. Tvoje dielo sa nerozpadá, ale vyvíja sa. Inak síce než si ty očakával, no predsa. Táto myšlienka má dôležitú implikáciu: Pripomína mi to napríklad počínanie niektorých ľudí po koncile. Prišlo toľko nových vecí a zmien, že niektorí ľudia boli v šoku. A chceli ísť späť alebo ostať tam, kde sú. Chvála Pánu Bohu, v Cirkvi bolo dosť priestoru aj pre takéto postoje. Pripomína mi to tiež postoje povedzme rodičov, ktorí nevedia chápať mladú generáciu vo všeobecnosti, alebo svoje vlastné deti konkrétne. Ich životu, ich štýlu, ich obyčajom, ich rozhodovaniam a pod. Nerozumejú. A ich reakcia je často netolerantná ba mnohokrát až násilná a nedôstojná. Pomohlo by tu jedine uznanie si limitov chápania. Ján mohol začať bojovať, alebo z väzenia mohol začať organizovať odboj proti Ježišovi, lebo nezapadal do jeho rámca. No Ján to neurobil. V pokore si uznal: nechápem. No nevadí. Vzdám sa snahy o pochopenie toho, na čo nemám výbavu. Ďalším problémom Jána by mohol byť aj problém ustúpenia zo scény. Tento problém sa veľmi podobá tomu prvému. Každý máme svoju rolu, ktorú máme splniť. Keď sme ju splnili, treba vo všetkej počestnosti odísť a stiahnuť sa zo scény a tešiť sa, že niekto iný pokračuje alebo profituje z toho, na začiatku čoho sme stáli my. A my sme teraz už mimo pozornosti ľudí. Toto je veľmi častý ba logický jav, ktorý je zárukou napredovania ľudí. Ľudský rod je ako štafeta. Jeden začína, iný pokračuje a ďalší pokračuje po ňom. Zo športu je známe, neviem či to je pravda, kdesi som to čítal, že keď sa chce napríklad v behu stanoviť nejaký nový svetový rekord, používajú sa k tomu bežci, ktorí bežia rýchlo na začiatku, no neskôr sa z trate stratia. Títo bežci sa nazývajú „rozbiehači“ a ich úlohou je stanoviť rýchlosť behu, vyprovokovať riadnych pretekárov k rýchlosti. Pri odmene za rekord už nie sú prítomní. Sú v úzadí, v zabudnutí. Bez nich však rekord nebol. Toto je prípad mnohých: rodičov, ktorí vychovávajú svoje dieťa, no ktorému v istom momente svojho života potrebujú odísť do úzadia, lebo už nie sú schopní asistovať im v tom, čo práve potrebujú. Bez nich by však ich dcéra či syn neboli tam, kde sú. A to im treba dať na vedomie. Učiteľov, ktorých žiaci sa môžu v istom momente stať lepšími než o­ni. Alebo môže to byť povedzme aj prípad kňaza, ktorý istému človeku, či ľuďom asistuje na ceste ich rastu a napredovania, no ktorý si v istom bode uvedomí, že o­n už nie je schopný tomuto človeku asistovať ďalej a posiela ho k niekomu inému. Toto je vec pokory. Vedieť odchádzať zo scény je veľkou čnosťou veľkých ľudí. To je tzv. spiritualita prsta: Ján bol prst, ktorý ukazoval nie na seba, ale na iného (na Ježiša). A  svojich učeníkov postupne poslal za ním. A on ostal sám. Vo väzení, v trápení, v otázkach. Nebolo to kruté? Jeho vnútro bolo však natoľko bohaté, že to znieslo. Konečným problémom Jána by mohol byť problém orientácie na výsledky. Toto je problém všeľudský: čakáme, že po nás ostanú výsledky, že budeme vidieť ovocie a plody svojho snaženia. Zabúdame, že čo má hodnotu, to je vernosť procesu. Plody prídu vtedy, keď bude na ne čas. Aj apoštol Pavol toto vyjadril vo chvíli, keď ďakoval Bohu za to, že „dobrý boj bojoval a svoju vieru zachoval“. Neďakoval za vybojované víťazstvá, ale za vernosť v boji. Už boj sám mal pre neho hodnotu. Aj mnohí z nás máme problém s touto orientáciou na výsledky. Prichádzajú mi tu na um mnohí rodičia, ktorí sejú do svojich detí semená dobrej výchovy. Deti sa však, keď dorastú, dajú na iné cesty, než sú tie, ktorým ich o­ni učili. Často sú tie cesty výslovne hriešne. A rodičia sa pýtajú: k čomu bolo všetko to naše úsilie? Je však vecou viery uznať, že čo sa seje, je zasiate. Je to tam. Nemôže sa to stratiť. Len Boh vie, kedy a ako sa použije. Treba mať dôveru v neho a nechať to len na neho. Vzdať sa kontroly nad procesom. Možno by bolo toho ešte viac, čo by sme chceli Jánovi povedať. Nie je to nepokorné: aby sme my viedli tohto velikána a aby sme mu radili? Určite nie je. Poviem vám zo svojej vlastnej skúsenosti: že nikto z nás nemá zodpovedané všetky svoje otázky. Ani ten najväčší duchovný vodca sa nevyhne tme a otáznikom, na ktoré mu, ak je pokorný, dokáže často odpovedať človek často nenápadný a málo hovoriaci…  A ak cítime, že niektoré z jeho problémov sa dotýkajú aj nás, skúsme sa z nich poučiť. Amen.

fr. Bartolomej Vladimír Hurňnanský, OP