štvrtá nedeľa adventná (C) Lk 1, 39-45: Mária, Pútnička

V evanjeliu hneď po udalosti Zvestovania nasleduje udalosť Navštívenia. Maria sa nezdržuje vychutnávaním toho, čo sa jej stalo. Hneď je na nohách, pripravená vydať sa na cestu. Po tom, čo umožnila Bohu, aby našiel ju, ona ide nájsť niekoho iného. Jej volanie ju nenechá zatvorenú v dome, ale ju pomkne, aby sa vydala na cestu.

Vydanie sa na cestu je logickým dôsledkom jej poslušnosti. „Mária sa vydala na cestu a ponáhľala sa do istého judejského mesta…“ Tento obraz Márie, ktorá náhlivo kráča po neschodnej ceste ma vždy fascinoval. Kroky Máriine sú vyjadrením uvedomovania sa, rozhodnutia, odvahy, radosti zo zvestovania, ktorého sa jej dostalo. Nesie v sebe vo svojom vnútri tajomstvo, ktoré cíti, že treba odovzdať. Je to tajomstvo, ktoré sa nachádza v hĺbke jej bytia. A ktoré teraz bude vynesené von a tam sa bude sláviť. Na cestách ľudí. Medzi nimi. Za malú chvíľu ticho prepukne do spevu. A Slovo sa stane šokujúcou silou. Mária odpovedala na očakávania Boha. Teraz je pripravená odpovedať aj na očakávania ľudí. Udalosť, ktorá sa odohrala v jej vnútri sa stáva posolstvom, správou, ktoré sa musí šíriť. Boh sa stal Emmanuelom, totiž „Bohom s nami“ pretože toto dievča sa disponovalo k stretnutiu sa ním. Keď prišiel bola tam prítomná, pripravená, ochotná. Boh sa vracia, aby povedal svetu áno, pretože Mária svojím rozhodným „áno“ odčinila všetko to množstvo odmietania, ktorého sa Bohu od ľudí dostalo. Toto je dôvod, prečo sa ponáhľa. Jej krok sa určite nepodobá tým, čo kráčajú v pohrebnom sprievode. Je to krok toho, kto oznamuje narodenie „nových časov“. A ona nie je divákom, ale spolu s Duchom Svätým hlavnou hrdinkou. Ona je vskutku „rannou zorničkou“, ktoré oznamuje príchod dňa. Vďaka krokom Márie, Ježiš kráča – ešte pred svojím narodením – po cestách sveta. Vďaka Márii, ktorá sa vyrovnáva s nepohodlnými cestami, Kristus sa objaví tam, kde je núdza, ide k ľuďom. Za chvíľu v evanjeliách uvidíme Krista, ktorý je nepretržite na cestách, v pohybe, ktorý je „pútnikom„. Nezabudnime však, že Kristus sa stal pútnikom už pred svojím narodením, v lone svojej Matky. Nepáčia sa mi niektoré Madony, ktoré si prituľujú svoje dieťa na prsia. Zdá sa, ako keby mali strach, že im ho niekto ukradne, alebo že by sa ho čo len dotkol. Nazývam ich „madony uchopiteľky„. Umelci, ktorí ich vytvárali nepochopili nič zo základného postoja Máriinho. Tento jej postoj je postojom darovania a nie uchmatnutia si. Veľmi sa mi páči soška Márie, ktorú šíria Malé sestry Ježišove Charlesa de Foucaulda. Panna je naklonená dopredu, v svojich vystretých rukách drží dieťa ako paténu, aby ho obetovala. A dieťa, ktoré sa usmieva, ako keby chcelo z jej rúk ujsť do iného náručia, do akéhosi nekonečného náručia, ktoré by ho prijalo. Dovolím si povedať, že sa tu aj v Márii aj v Ježišovi nachádza akýsi druh netrpezlivosti. Netrpezlivosti daru. Už od Navštívenia Mária vysiela túto netrpezlivosť. Je si vedomá, že tento jej Syn nepatrí jej. Je určený iným. Je darom Božím, ktorý je venovaný všetkým. A ona, ešte pred tým, než ho vynesie na svetlo, ho prinesie oprávneným adresátom. Nesie ho smerom k ľuďom. Navštívenie vyjadruje dynamizmus účasti, radosť z delenia sa, nie žiarlivý postoj toho, kto drží, uchováva si len pre seba poklad. Panna – aby sme použili klasický výraz – je monštranciou. Monštranciou, ktorá kráča, putuje. Nie je monštranciou, ktorá je ďaleko od nás. Presne naopak, všetky vzdialenosti, každý odstup ruší. Tak, ako sa mi nepáčia Madony „uchopiteľky“, ktorých objatie ako keby dusilo a väznilo ich Syna, rovnako sa mi nepáčia ani niektorí kresťania a niektoré skupiny, ktoré robia dojem, ako keby považovali Krista za svoje vlastníctvo a kresťanstvo za svoj záležitosť, „rezervovanú“ exkluzívne len pre seba. Existuje istý individualizmus (aj komunitný), ktorý stojí v protive logike Navštívenia. Krista držíme uschovaného v skrinkách, v hodvábe, ochráneného, v intímnej atmosfére. V správnej „vlhkosti vzduchu“, teplote ovzdušia, ktorá zaručí, že sa neporuší, v hermeticky uzavretých priestoroch, ktoré ho ochránia pred tým, aby ho ošľahol ostrý vzduch zvonka, zo sveta. Ukolísavaný modlitbami, formulkami, vhodnými piesňami. Žiadna disharmónia, všetky prívlastky vhodne vybraté, slovník barokový, nezameniteľný. Steny ovatované, tak, aby sem neprenikli žiadne hluky z okolia, hlasy z trhoviska. Toto nie je postoj Máriin. Naučme sa od nej, ako sa s darom Ježiša zachádza. A ešte dnes porozmýšľajme, kam, ku komu konkrétne a v akej podobe sa s ním vyberieme.

fr. Bartolomej Vladimír Hurňanský, OP