Čo vlastne Boh od nás očakáva? Prvé čítanie je o šťastí človeka. Ide o záver knihy Prísloví, v ktorom je formou poémy zobrazený ideál ženy. Tento ideál je postavený nie na výnimočnosti, ale na jednoduchej každodennosti (pracovitosť, usilovnosť, vernosť), ktorá sa premieta do starostlivosti o spoločný životný priestor, skrátka o domov, kde človek nachádza prijatie a pokoj. Kto taký domov nájde, objavil tajomstvo šťastia. Autor knihy Prísloví síce nehovorí o šťastí, ale o múdrosti. V podstate ide o to isté. Prvých desať kapitol knihy totiž predstavuje pozvanie kultivovať čnosť múdrosti, ktorou sa rozumie umenie viesť svoj život – a na konci knihy je táto báseň s obrazom ideálu ženy.

Múdrosť aj ideál ženy spája pojem bázeň. „Počiatok múdrosti je bázeň pred Pánom“ (9,10). „Žena, čo sa bojí Pána, zaslúži si chválu“. Muž, ktorý sa „bojí Pána“ bude požehnaný – k tomu dodáva dnešný žalm. Bázeň nie je o strachu pre Bohom, ide o pozitívny postoj a vzťah k Bohu (kde stojí „bojí“ dosaďte „miluje“). A Božia reakcia naň je „požehnanie“. Dnešný žalm hovorí potom o šťastí, ktoré z tohto vzťahu plynie pre človeka – muža a ženu. Šťastie je spojené s blahoslavenstvom, a jeho darcom je sám Boh. Šťastie je teda to, čo Boh chce pre človeka, a iba on mu ho dať môže a chce – ako dar. To je jeho zámer s nami. Vyjadrenie „budeš jesť z práce svojich rúk“ (áno, aj muž musí byť pracovitý) poukazuje na Gn 3,17. Následkom prvotného hriechu je zem prekliata a obživa je pre človeka spojená len s veľkou námahou. Žalm tak hovorí o náprave tohto vzťahu, kde bola predtým kliatba, je teraz Božie požehnanie, čo bolo od začiatku Božím zámerom.

Podobenstvo dnešného evanjelia dáva dôraz na dôveru. Pán zveruje svojím sluhom svoj majetok. Teda im dáva účasť na svojich záležitostiach (Božieho kráľovstva). Každému svoj majetok zveruje podľa jeho schopností – to rozlíšenie rôznych schopností ma za cieľ povzbudiť. Dôvera je daná každému, ale nečaká aritmeticky rovnakú výkonnosť. Odmena je však rovnako štedrá – dva krát sa opakuje „dobrý a verný sluha, bol si verný nad málom, ustanovím ťa nad mnohým: vojdi do radosti svojho pána.“ Zverená dôvera umožňuje sluhom dôverovať svojím schopnostiam, a tak rásť v ešte väčšej dôvere. Táto dôvera siaha ďaleko – pán očakáva, že jeho sluhovia budú iniciatívni (a možno až budú riskovať) počas jeho neprítomnosti. To, že zverený majetok dokázali zdvojnásobiť, je výsledok ich ochoty riskovať s neistým výsledkom, dokonca za cenu straty. Tretí sluha neriskuje nič, a jeho opatrnosť nič nezískava. Na prejavenú dôveru odpovedá nedôverou voči svojmu pánovi – pokladá ho za tvrdého a získava tam, kde nepodnikal. Bojí sa, nie však v tom biblickom zmysle „báť sa“, ako je v Prísloviach a v žalme. Strach a nedôvera ho pripravili o všetko, čo mu bolo zverené. Záverečný výrok alebo vysvetlenie Pána, prečo odobratý talent dali tomu prvému sluhovi znie ako príslovie. Jeho vysvetlenie možno dokresľuje iné, ktoré je v knihe Prísloví: „Pouč múdreho a bude ešte múdrejší, pouč spravodlivého a rozšíri si poznanie“ (Prís 9,9). Analogicky si to môžeme predstaviť ako na turistike. Keď máte dobrý smer, každým krokom a každou minútou sa blížite k cieľu. A naopak, keď si pomýlite smer, každým krokom a každou minútou sa od neho vzďaľujete.

Vzorom sú však trí prví sluhovia, o tento príklad tu ide. Oni uverili tej obrovskej dôvere, ktorú do nich ich pán vložil. Išlo o obrovské sumy majetku. A vďaka tejto dôvere boli schopní svojou iniciatívou a odvahou získať viac. Vo chvíli, keď sa Ježiš chystá čeliť smrti (sme v 25. kapitole) a zveriť cirkev svojím učeníkom, poučenie je zrejmé. Aj keď jeho návrat dá na seba čakať, učeníci všetkých čias dostali zverený poklad Božieho zámeru s ľudstvom, aby svojím dielom, každý podľa svojich schopností prispeli k rastu jeho Kráľovstva.

fr. Benedikt Róbert Hajas, OP