Dnešný úryvok evanjelia je z modlitby, ktorú Ježiš slávnostne prednáša na záver svojej rozlúčkovej reči a rozhovoru s apoštolmi pred v predvečer svojho odsúdenia na smrť a ukrižovania. Ježiš sa modlí pred učeníkmi, to znamená, že ich uvádza do svojej intimity, pretože v tejto modlitbe vyjadruje, to čo v hĺbke svojej duše chce, aby svet (a učeníci v ňom) uveril – aby boli všetci jedno, ako je On jedno s Otcom; aby svet poznal, že Boh neprichádza svet odsúdiť, ale aby sa svet mohol zachrániť jeho láskou.

 

Odpoveďou na jeho modlitbu môžeme vidieť v záverečných zvolaniach v úryvku z knihy Zjavenia: „Amen. Príď, Pane Ježišu!“  V úryvku zaznievajú tie isté slová a formulácie, ktoré sa nachádzajú už v prvej a druhej kapitole tejto knihy. Tvoria jej rámec (ako inklúzia), čím sa zdôrazňuje samotný obsah v jadre knihy. Prvý a posledný – sa vzťahuje na Boha (Iz 44,6; 48,12), alfa a omega je synonymom (prvé a posledné písmeno gréckej abecedy). Prídem čoskoro je prísľub, na ktorý pri slávení eucharistie odpovedáme prosbou po premenení („kým neprídeš v sláve“). Tými zvolaniami a odpoveďami sa vyjadruje slávnostný charakter tejto knihy, ktorá je akoby víťazným spevom. Kniha Zjavenie je poslednou knihou Písma a v tomto zmysle ju môžeme vidieť ako odpoveď na prvú knihu, Genezis, kde sa na začiatku uvádza Boží zámer s človekom. Človek dostáva darom život, aby ho žil v harmónií so svojím Stvoriteľom a celým stvorením. V Kristovi, novom Adamovi sa tento zámer plne realizuje, a zároveň sa napĺňa pôvodný zámer s ľudstvom cez Ježišovo vykupiteľské dielo.

Téma Kristovho veľkonočného víťazstva sa odráža aj v úryvku zo Skutkov apoštolov v prvom čítaní. Štefan má víziu Syna človeka (teda Mesiáša), ako stojí pri Bohu – jeho ukrižovanie teda neznamenalo koniec, lebo Boh stojí pri ňom (tak ako vo všetkých jeho slovách a činoch). Podobnosti medzi Štefanom a jeho Majstrom sú tu zjavné: je podobne vyvedeny za mesto, a zatiaľ čo ho kameňujú on sa modli za svojich katov veršom žalmu, ktorý sa Ježiš modlil na kríži: „Do tvojích rúk porúčam svojho ducha“ (Ž 31,6). Ježiš na kríži prosí o odpustenie pre nich, pretože nevedia, čo robia. Štefan pred svojou smrťou povie zas: „Pane, nezapočítaj im tento hriech“. V Lk 22,69 sú Ježišové slová „odteraz bude Syn človeka sedieť po pravici Boha“ záverom súdneho procesu s Ježišom. V Skutkoch je reakcia na Štefanove slová a svedectvo rovnaká, jeho protivníci ho preto kameňujú. Otvorené nebo je obrazným vyjadrením skutočnosti, že prišla spása, že už niet priepastnej hranice medzi Bohom a ľudstvom. Izaiáš tento obraz použil vo svojej naliehavej prosbe: „kiežby si prelomil nebesia a zostúpil“ (63,19).

Ježiš je v Štefanovej vízií stojaci, stojí – Vzkriesený už neleží mŕtvy v hrobe. Stáť v rannom kresťanstve malo hlbokú symboliku v spojení s týmto obrazom Krista stojaceho pri Bohu, a to do takej miery, že táto póza mala privilegované miesto pri slávení liturgie, zvlášť pri nedeľnom slávení Pánovho dňa. Svätý Irenej nám túto symboliku dosvedčuje takto: „Zvyk nepadnúť na kolená v Deň Pána je na znak vzkriesenia, ktorým sme boli, Kristovou milosťou, oslobodení od hriechu a smrti, ktorú on zničil“ (Z traktátu o Veľkej noci).

fr. Benedikt Róbert Hajas, OP