Dnes slávime sviatok Krstu Krista Pána. Samotná udalosť Ježišovho krstu sa pritom vyslovene spomína už v liturgii slávnosti Zjavenia Pána, ktorou sa 6. januára kedysi tradične končilo slávenie Vianoc. V terajšej liturgii sa slávenie Vianoc končí v dnešný deň, keďže sa krstom končí Ježišov život „v skrytosti“ a začína sa jeho verejné účinkovanie, vyučovanie a uzdravovanie.

Prvá otázka, ktorá sa ohľadom dnešného slávenia natíska, je prečo sa vôbec Kristus necháva Jánom pokrstiť. V Matúšovom evanjeliu táto otázka zaznie z úst Jána Krstiteľa, ktorý sa zdráha Ježiša pokrstiť: „Ja by som sa mal dať tebe pokrstiť, a ty prichádzaš ku mne?“ (Mt 3,14). Lukáš zdôrazňuje Ježišovu ľudskosť a solidárnosť s človekom, keď uvádza scénu krstu slovami, ktoré nájdeme iba v jeho evanjeliu: „Keď sa všetok ľud dával krstiť…bol pokrstený aj Ježiš a modlil sa“ (Lk 3,21). Lukáš tu dáva do súvisu to, že Ježiš je človek medzi ľuďmi a súčasne neprestáva byť v spojení so svojím Otcom. Lukáš tu pri vyjadrení Ježišovho neoddeliteľného spojenia s ľudstvom má zrejme na zreteli výrok z Iz 53,12: „a pripočítali ho k zločincom“. Tento výrok Lukáš totiž neskôr v evanjeliu aj výslovne cituje, a síce priamo uprostred pašiového rozprávania o Kristovom umučení (Lk 22,37). Lukášovo evanjelium ďalej bezprostredne po krste v Jordáne uvádza Ježišov rodokmeň (a to je opať iba u Lukáša), pričom je obrátený v opačnom poradí a smeruje až k Adamovi, ktorý „bol od Boha“. Na druhej strane Lukáš zdôrazňuje Ježišovo spojenie s Otcom tým, že dáva dôraz na jeho modlitbu, po ktorej nasleduje rozhodujúci okamih vyjadrený len tromi slovami: „otvorilo sa nebo“. Otvorené nebo symbolizuje vypočutie Ježišovej modlitby, ktorú adresuje Otcovi za celé ľudstvo. Nevieme, aké to boli slová, ktoré zneli v tej tichej modlitbe, možno si ich predstaviť v podobe prorockej modlitby Izaiáša: „Kiež by si roztrhol nebesia, zostúpil, vrchy by sa triasli pred tvojou tvárou, ako keď oheň páli raždie a zovrie vodu, tak daj poznať svoje meno…“ (Iz 63,19-64,1). Oheň a voda – obidva obrazy môžu byť aj desivé, ale tiež aj životodárne. Voda očištuje zvonka, oheň zas zvnútra (ako sa zlato čistí)

To, čo v evanjeliu nasleduje, je už potom spoločné všetkým synoptickým evanjeliám: Duch Svätý v podobe holubice a hlas z neba označujúci Ježiša (a s ním celé ľudstvo) za milovaného syna. Obraz holubice je pripomienkou zmluvy pokoja z knihy Genezis, keď Noe vypustí holubicu a ona sa vráti so zelenou ratolesťou, symbolizujúcou koniec hrozby vôd, a Boh uzaviera zmluvu s celým svojím stvorením. Rabíni s holubicou spájali už Božieho ducha v rozprávaní o Stvorení (Babylonský talmud). Túto myšlienku a prepojenie nájdeme aj u Cirkevných otcov. Sv. Peter Chryzológ z jednej zo svojích kázní na Zjavenie Pána hovoril: „Dnes sa nad vodami vznáša Duch Svätý v podobe holubice. A ako Noemova holubica zvestovala, že sa skončila potopa sveta, tak táto holubica je znamením, že prestala večná potopa.“

S obrazom holubice je v Písme tiež spojený úryvok z Piesne Piesní, v ktorom milujúci mládenec oslovuje svoju milú „holubica moja, sestra moja, spoločníčka moja.“ Pieseň Piesní pritom už v židovskej tradícií nebola čítaná len ako poetickou formou vyjadrená láska medzi mužom a ženou v mladom rozkvete. V tomto obraze ľudskej lásky vnímali predovšetkým vyznanie lásky Boha k človeku.

Dnes sa nám v Kristovi zjavuje táto Božia láska a pozýva nás vrátiť sa k prameňu života. Slovami iného Cirkevného otca: „Nesmrteľný Otec poslal na svet nesmrteľného Syna, Slovo. On prichádza k ľuďom, aby ich obmyl vodou a Duchom. Aby nás znovuzrodil pre neporušiteľnosť duše i tela a vdýchol do nás dych života.“

fr. Benedikt Róbert Hajas, OP