Turíce 2019                                        (Sk 2, 1-11; Rím 8, 8-17; Jn 14, 15-16. 23b-26) 

 Prvé čítanie zo Skutkov Apoštolov zasadzuje zoslanie Ducha Svätého na apoštolov v čase slávenia židovského sviatku Turíc, sviatku „Päťdesiateho“ dňa (gr. pentekostos, t. j. „päťdesiaty“), ktorý sa slávil sedem týždňov po Pesachu, židovskej veľkej noci.

Tento sviatok pripomína dary Tóry, Božieho zákona, ktorého cieľom je nastolenie dobrého vzťahu medzi ľuďmi navzájom a dobrého vzťahu medzi človekom a Bohom. Kresťanský sviatok Turíc slávime na päťdesiaty deň, sedem týždňov po Veľlkej noci. Je pripomienkou daru Ducha, ktorý vytvára väzby medzi veriacimi navzájom a s Bohom. To preto, lebo je Duchom, ktorého posiela Ježiš od Otca, aby späčatil tieto vzťahy, prostredníctvom Ježiša Krista a zároveň v ňom samom. 

Toto sa odohráva v Jeruzaleme, ktoré je tak mestom, kde Ježiš ustanovil Eucharistiu, mestom jeho zmŕtvychvstania a je tiež mestom, v ktorom bol Duch Svätý vyliaty na celé ľudstvo. Lukáš, autor Skutkov, nám tu vymenováva rôzne národy a etniká, ktoré sa schádzajú na židovský sviatok do Jeruzalema (jeden z trochu sviatkov, kvôli ktorým židia putovali tri krát za rok do Jeruzalema). Títo židia, ktorí prichádzajú do Jeruzalema, asi ani netušia, čo sa tu odohralo počas Paschy, a už vôbec netušia, čo ich tam bude čakať. Zoslanie Ducha a jeho prejavy na apoštoloch, ktorého sú tieto davy pútnikov svedkami, je v Lukášovom rozprávaní pripomienkou troch úryvkov z Písma.

Hukot z neba, prudký vietor a ohnivé jazyky sú odkazom na opis udalosti daru Zákona Izraelitom prostredníctvom Mojžiša na Sinaji v Ex 19, ktorý sprevádza oheň, dym, zemetrasenie, hrmenie a hluk. Lukáš tak chce povedať, že tieto sviatky sú viac, než len tradičnou, každoročnou púťou. Toto je nový Sinaj a Boh tu dáva nový dar. Na prvom Sinaji Boh dal svojmu ľudu Zákon, aby sa vďaka nemu naučil žiť v zmluvnom vzťahu s Bohom. Teraz Boh dáva svojmu ľudu svojho vlastného Ducha, Zákon, ktorý nie je viac vytesaný do kamenných dosiek, ale zapísaný do ľudských sŕd, ako predpovedal prorok Ezechiel. Podľa jeho prorockého slova Boží duch sám odteraz bude pôsobiť na človeka, z jeho vlastného vnútra, aby bol schopný žiť podľa Božieho zákona a plniť jeho vôľu (36, 26-28). To prirodzene nechce navodiť predstavu, že je človek zbavený svojej vnútornej slobody a akoby celkom ovládnutý Božím duchom tak, žeby nemal možnosť mu odporovať. Pripomeňme si, že Dar Božieho zákona na Sinaji nemal predstavovať nové bremeno a okovy ľudu, ktorý Boh predtým vyslobodil z egyptského otroctva, ale prostriedok slobodného a šťastného žviota.

Lukáš nám ďalej chcel pripomenúť prorocký výrok Joela: „Potom vylejem svojho ducha na každé telo“ (t. j. každého človeka, Joel 3, 1). V Lukášovom pohľade sú títo „židia, nábožní ľudia zo všetkých národov, čo sú pod nebom“ obrazom celé ľudstvo, na ktorom sa konečne vyplnilo Joelovo proroctvo.

Tretí úryvok z Písma, ktorý nám Lukáš vo svojom rozprávaní chce pripomenúť, je symbolické rozprávanie o stavbe babylonskej veže z Knihy Genezis, v ktorom sa ľudstvo spojilo v zámere preniknúť vlastnými silami (a teda ovládnuť) až do neba, miesta Božieho prebývania. Jeden jazyk a jedna vôľa podrobújúca všetkých v pyšnom zámere nutne pripomína všetky totalitné režimy, ktoré potierajú rôznosť a pluralitu, aby nastolili uniformnosť (niektorí si tu dosadia pionierske rovnošaty, mladšie ročníky zas olivovo zelené tričká či podobné reminiscencie na historické rovnošaty). Oproti tejto slepej uličke falošnej jednoty je dar Ducha ponukou cesty zjednotenia v láske, ktorá rôznosť neničí, ale naopak umožňuje zapojiť do Božieho plánu spásy jedinečné schopnosti a vlastnosti každého. Babylon bolo miesto, kde sa ľudstvo naučilo rôznosti, na Turíce sa ľudstvo učí jednote napriek rôznosti – odteraz všetky národy, ktoré sú pod nebom, môžu počuť vo svojich rôznych jazykoch ohlasovanie „veľkých Božích skutkov“.

V rozlúčkovej reči vo večeradle je zoslanie Ducha Svätého vyjadrené v budúcom prísľube, ktorý súvisí s dovŕšením Ježišovho veľkonočného diela. Sloveso milovať (gr. agapao) je tu dominantné v celom úryvku, čím sa osvetľujú aj ostatné čítania z dnešnej slávnosti. „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania“. Tým evanjelista nechce vyjadriť podmienku, ako keby šlo o nejakú manipuláciu typu „ak ma máš rád, urobíš pre mňa to a ono“. V kontexte poslednej večere ide o príkaz lásky, ktorý dáva Ježiš svojím učeníkom tesne predtým: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás.“ Úmývanie nôh, ktoré tomu predchádzalo, je tu Ježišovým osobným príkladom tejto lásky, ktorá je v poníženej službe druhému. Duch Svätý je tak v nás má pokračovať v tomto Ježišovom diele zjavovania Božej lásky, my sme teraz poslaní (evanjelium minulej nedele), aby sme sa usilovali konať vo svete jeho dielo, v ktorom sa Boh chce dať všetkým poznať svoj dobrý zámer s človekom. Pochopiteľne si každodenne znova a znova uvedomujeme našu neschopnosť a nedostatočnosť v nasledovaní jeho príkazu lásky. Preto nazýva Ducha naším Zástancom či Obhajcom (parakletos označuje advokáta pri súde, osobu, ktorá hovorí pred súdom v prospech obvineného). Nie kvôli tomu, žeby sme potrebovali obhajcu pred Bohom. Pred Bohom nepotrebujeme nijakého obhajcu, pretože pozná našu situáciu a kvôli nám nám poslal Krista, aby nám zjavil svoje bezhraničné milosrdenstvo. Ako hovorí sv. Pavol v dnešnom druhom čítaní, nedostali sme ducha otroctva, aby sme sa zasa museli báť, ale dostali sme Ducha adoptívneho synovstva, ktorom voláme: „Abba, Otče!“ Potrebujeme tohto Obhajcu kvôli nám samým, aby nám neustále pripomínal „kauzy“ druhých ľudí, voči ktorým nás viaže Kristus a láska, ktorou chce Boh oživiť a tvárniť tento svet.     

 

fr. Benedikt Róbert Hajas, OP