Milí priatelia, bratia a sestry. Podobenstvom o viniči (Porov. Jn 15, 1-8), ktoré sme dnes počuli čítať pri nedeľnej bohoslužbe pokračuje celá história biblického uvažovania a rozprávania o viniči a právom by sme mohli tiež povedať, že dosahuje jeho konečnú hĺbku. „Ja som pravý vinič,“ hovorí Pán (Jn 15, 1). Podstatným v tejto vete je výrok „Ja som“. Sám Syn sa identifikuje s viničom, ON sám sa stal viničom. Nechal sa zasadiť do zeme. Vstúpil do viniča: prekvapujúcim spôsobom sa tu nadväzuje na tajomstvo vtelenia, o ktorom sv. Ján písal v Prológu. Teraz vinič už nie je stvorením, na ktoré sa Pán s láskou pozerá, ktoré však môže aj znova vytrhnúť a odhodiť. V Synovi sa sám stal viničom, navždy a bytostne sa s ním stotožnil.

Tento vinič už nebude môcť byť nikdy vytrhnutý, nikdy nebude môcť byť vydaný napospas plieneniu: je s definitívnou platnosťou Boží, skrze Syna v ňom žije sám Boh. Prisľúbenie je neodvolateľné, jednota sa už nedá zničiť. Toto je veľký, nový Boží krok v dejinách, ktorý tvorí najhlbší obsah podobenstva: vtelenie, smrť a zmŕtvychvstanie sa stávajú viditeľnými v celej svojej šírke. „Boží Syn Ježiš Kristus… nebol ,áno‘ aj ,nie‘, ale v ňom bolo iba ,ÁNO‘. Lebo všetky Božie prisľúbenia, koľko ich je, v ňom sú ,ÁNO“‘ (2 Kor 1, 19 n.) – tak to vyjadril emeritný pápež Benedikt XVI. vo svojej knihe Ježiš Nazaretský, I., (Porov.: Dobrá kniha Trnava 2007, str. 275-276)

Každý vinár veľmi dobre vie, že vinič vyžaduje neustále očisťovanie aby prinášal hojnú úrodu… Očisťovanie, ovocie, zotrvanie, prikázanie, láska, jednota – to sú veľké kľúčové slová drámy bytia v Synovi a so Synom na viniči, ktoré nám Pán svojimi slovami dnes kladie na srdce.

Očisťovanie – vždy znovu ho potrebuje Cirkev, vždy znovu ho potrebuje jednotlivec i spoločnosť. Ako bolestne sa nevyhnutné procesy očisťovania tiahnu celými dejinami, rovnako bolestne sa tiahnu životom ľudí, ktorí sa oddali slúžiť Ježišovi Kristovi. V týchto očisťovaniach je stále prítomné tajomstvo smrti a zmŕtvychvstania. Pýchu človeka, ako aj inštitúcií treba obstrihávať; to, čo sa stalo príliš veľkým, treba opäť doviesť k jednoduchosti a chudobe samého Pána. Iba vďaka takýmto procesom odumierania trvá a obnovuje sa plodnosť vinohradu.

Ovocie, ktoré od nás očakáva Pán, je LÁSKA, ktorá spolu s ním prijíma tajomstvo kríža, stáva sa účasťou na jeho sebadarovania, a tým aj opravdivou spravodlivosťou, ktorú od nás očakáva Boh a ktorá pripravuje svet na príchod Božieho kráľovstva. [tamže] Ak je ovocím, ktoré máme priniesť, láska, tak jej podmienkou je aj toto „vytrvanie“, ktoré je hlboko späté s vierou, ktorá neopúšťa Pána.

„Ak ostanete vo mne a moje slová ostanú vo vás, proste, o čo chcete, a splní sa vám to.“ Pán Ježiš v 7. verši hovorí o modlitbe ako o podstatnom momente tohto zotrvávania: tomu, kto sa modlí, je prisľúbené, že bude iste vypočutý. Modlitba v Ježišovom mene nie je však jednoduchým prosením o čokoľvek, ale prosbou o ten podstatný dar, ktorý Ježiš v rozlúčkových rečiach označuje ako „radosť“ a Lukáš ho nazýva Duchom Svätým (porov. Lk 11, 13).