Milí priatelia. Srdce je už oddávna symbolom lásky. Srdce Ježišovo ho symbolizuje v celej svojej plnosti. V plnosti prijímajúcej, objímajúcej a odpúšťajúcej lásky.

V postmodernom svete, kde sa ocitáme často krát v neistote a osamelosti, potrebujeme tento symbol Božej lásky oveľa viac ako inokedy. Dnes úcta k Božskému Srdcu, tak ako mnohé iné praktiky ľudovej zbožnosti, sú na ústupe. Mladá generácia nerozumie prečo by mala aspoň raz za čas absolvovať „povinnú jazdu deviatich prvých piatkov.“ Možno je to zapríčinené prehnanými citovými prejavmi a možno príliš poznačeným duchom pokánia ktorý ich sprevádzal. No na druhej strane Božské Srdce nás posmeľuje priblížiť sa k Božiemu milosrdenstvu v akejkoľvek životnej situácii.

No slávnosť Božského Srdca dáva do našej pozornosti v prvom rade dôležitosť Ježišovej ľudskej prirodzenosti, ktorú na seba prijal v okamihu počatia. V Ježišovom tele tlčie ľudské srdce, ktoré miluje človeka nielen Božou láskou, ale aj tou najčistejšou ľudskou láskou. Práve skutočnosť Vtelenia chráni kresťanstvo pred falošným mysticizmom, ktorý by chcel obísť ľudskú prirodzenosť Božieho Syna.

Ježišovo Srdce je súčasťou jeho ľudskej prirodzenosti, ktorá je spojená s jeho božskou prirodzenosťou. Preto aj označenie „Božské Srdce“ je správne, lebo ide o jednu božskú osobu Krista, v ktorej sú neoddeliteľne spojené ľudská a božská prirodzenosť. Nejde preto len o nejaký obrazný výraz pre lásku, ale o úctu Ježišovho telesného srdca. Kristus vlastnil city a emócie, ktoré sú vlastné ľudskej prirodzenosti.

Milujúci učeník, ktorý spočinul pri Poslednej večeri na Pánovej hrudi, je príkladom pre každého kresťana, aby „načúval“ Kristovmu Srdcu a aby jeho vlastné srdce bilo v súzvuku s Kristovým posolstvom lásky. V slovách z Jánovho evanjelia: „Prebodli mu bok, z ktorého vyšla krv a voda“, vidí Cirkev vrcholné vyjadrenie Božej lásky k človeku ako aj symbolický odkaz na sviatosť krstu a Eucharistie.

V dejinách kresťanstva sa rozvinuli viaceré formy úcty, ktoré pramenia z biblického Zjavenia. Cirkev tieto formy vždy odporúčala na prehĺbenie duchovného života. Svätý Tomáš Akvinský (1224-1274) charakterizoval rôzne formy pobožností a prejavov úcty ako viditeľné rozhodnutie, ktorým sa veriaci človek chce dať do služby Bohu. Mnohí dnes už svätí praktizovali tieto formy posväcovania, ktoré prinieslo bohaté duchovné ovocie v podobe obnovy nielen ich osobného života, ale života samotnej Cirkvi a sveta.

Azda najväčšou protagonistkou verejnej úcty a odprosovania urážok voči Ježišovmu Srdcu bola sv. Margita Mária Alacoque (1648-1690) keď sprostredkovala 12 prísľubov ktoré obsiahnu ctitelia Božského Srdca.

Pekne o nich píše pápež Pius XII. vo svojej encyklike Haurietis aquas, v ktorej podáva teologické zdôvodnenie úcty Najsvätejšieho Ježišovho Srdca. Názov encykliky pochádza z prvých slov: Budete čerpať vodu s radosťou z prameňov spásy (por. Iz 12,3). Pápež hneď na začiatku varuje pred dvoma nepochopeniami tejto úcty: naturalizmus a sentimentalizmus. Naturalizmus, ktorý by sa pozeral na Ježišovo Srdce čisto z medicínskeho hľadiska – len ako na biologický orgán v tele človeka. Sentimentalizmus, ktorý redukuje náboženstvo na čisto sentimentálny dojem. Pius XII. videl v úcte Božského Srdca rozhodnutie našej ľudskej lásky čerpať najmä tie vlastnosti, ktorými sa vyznačuje Božia láska. Pri deformáciách pojmu a obsahu lásky v dnešnej spoločnosti, vidíme že toto úsilie pre kresťanov zostáva stále aktuálne.

Práve preto sa potrebujeme aspoň na chvíľu zastaviť, spytovať si svedomie a prejaviť lásku Ježišovi, ktorý sa za nás obetoval, potrebujeme mu povedať, ako Ho veľmi milujeme a potrebujeme Ho odprosovať za naše hriechy i za hriechy iných.

Srdce Ježišovo je aj prameňom našej viery. Z neho sa dá čerpať a z tohto naplnenia potom vnášať ovocie skutkov viery do sveta v podobe milosrdenstva. Úcta k Božskému Srdcu je tým väčšia, čím ľudstvo viac chápe význam pokánia – ako prejavu odpovede na Božiu lásku, ktorá nás nesmierne miluje.

Fr. Bruno Donoval OP