V dnešnom evanjeliu sme počuli slová, ktoré hovoríme v každej sv. omši: „Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta.”

Týmito slovami Ján Krstiteľ víta Ježiša a nepriamo nimi naznačuje Ježišovu vykupiteľskú smrť na kríži.

Zastavme sa na chvíľu pri tom oslovení: „Baránok Boží“. Obetný baránok bol v židovstve veľmi dôležitý symbol.

V Starom zákone nájdeme mnoho scén, v ktorých ľudia obetujú Bohu baránka.

Prvou takouto obetou je obeta Ábelova.Neskôr vidíme, ako obetuje Abrahám baránka na vrchu Moria, keď Boh uchráni jeho syna Izáka. Podobne je to aj v ďalších starozákonných scénach.

Aj Ján Krstiteľ veľmi dobre vie, o čom je obeta baránka. Jeho otec Zachariáš bol kňazom a priamo sa zúčastňoval na každodenných obetách v chráme. Za Ježišových čias sa v jeruzalemskom chráme dvakrát denne konala celopalná obeta, pri ktorej sa na oltári úplne spálili rituálne zabité obetné zvieratá. Skúsme si trochu priblížiť, o čo pri takejto obete išlo.

V prvom rade treba povedať, že takáto obeta prebiehala na mieste, ktoré bolo pre Židov najdôležitejšie a najposvätnejšie na celom svete.

Prebiehala v jedinom chráme židovského náboženstva v Jeruzaleme.

Tento chrám bol postavený na mieste, o ktorom Židia verili, že bolo stvorené ako úplne prvé na Zemi.

Verili, že práve toto miesto je vrchom Moria, na ktorom Abrahám spolu s Izákom obetovali Bohu baránka.

A verili, že práve na tom mieste sa zjaví Mesiáš, keď príde. Samotný chrám bol za Ježišových čias pýchou všetkých Židov. Bol najväčšou chrámovou stavbou na svete.

Keď sa nejaký bežný Žid vybral do Jeruzalema obetovať Bohu baránka – musel prejsť rôznymi úkonmi a mal z tohto obetného aktu nepochybne veľký zážitok.

Najprv si musel zadovážiť bezchybného baránka. Buď si priviedol svojho alebo si baránka kúpil v obchode pri chráme. Tento baránok nesmel mať žiadnu slabosť – nesmel byť ani slepý, ani chromý, ani poranený, ani chorý.

Potom sa človek, ktorý išiel vykonať obetu, musel očistiť v rituálnom kúpeli zvanom mikve.

Takto očistený sa aj s baránkom vybral do chrámu, pričom sa cestou nesmel dotknúť ničoho nečistého.

 

Keď vyšiel veľkým schodiskom a vstúpil do chrámu, ocitol sa v tzv. nádvorí pohanov.

Do tohto nádvoria mali prístup aj Nežidia, ktorí tam pôsobili ako obchodníci.

Boli napríklad peňazomencami.

 

Pri vstupe do chrámu sa totiž platila chrámová daň, z ktorej sa udržiaval chrám a podporovali chudobní.

Táto daň sa v Ježišových časoch nesmela platiť v bežných rímskych peniazoch, pretože to bola mena okupantov.

Židom Rimania zakázali mať vlastnú menu a tak sa chrámová daň platila vo fénických peniazoch, tzv. týrskych šekloch.

Teda pri vstupe do chrámu si každý obetujúci zmenil peniaze, aby mohol uhradiť chrámovú daň.

 

Potom prešiel z nádovria pohanov do nádvoria, kam mali povolený vstup len Židia.

Tieto dve nádvoria oddeľoval múr, na ktorom boli umiestnené varovné nápisy v gréčtine a latinčine.

Všetkým Nežidom oznamovali, že porušenie zákazu vstupu sa trestá smrťou.

Obetná časť chrámu bola prísne vyhradená iba Židom.

 

Keď človek, ktorý išiel obetovať baránka, vstúpil do židovskej časti chrámu, odovzdal baránka kňazom, ktorí mali v chráme službu.

Baránka obetoval kňaz na oltári v centrálnej časti chrámu.

Do tejto časti mali prístup len kňazi, no ľud mohol pozorovať obety z tzv. Nádvoria Izraelitov.

 

Obeta baránka nesie v sebe niekoľko významov, ale zamerajme sa na ten ústredný.

 

Keď Žid obetoval Bohu baránka, dával Bohu niečo zo svojho.

Dával Bohu niečo, čo malo hodnotu.

Keby baránka neobetoval, ale nechal by si ho pre seba, mala by z neho úžitok celá jeho rodina.

Teda obetovaný baránok bol niečím, čo si človek odoprel – aby to dal Bohu.

 

Okrem toho, ako sme povedali, zbožný Žid nedával Bohu hocijakého baránka.

Nevybral toho najslabšieho, najlacnejšieho a najmenej využiteľného.

Naopak, vybral toho najlepšieho, toho, ktorý mal najväčšiu hodnotu.

Keby si takého baránka nechal, iste by ho pripravil na hostinu pri nejakej špeciálnej príležitosti.

Ale on si ho nenechal – odviedol ho do chrámu na obetu Bohu.

 

Ale prečo vôbec zbožný Žid obetoval Bohu baránka?

Takýto človek vedel, že Boh je verný.

Vedel, že Boh ostáva verný napriek všetkým hriechom svojho ľudu.

Preto cítil potrebu urobiť gesto, ktorým by dal Bohu najavo, že napriek hriechom a nevernostiam, chce dať Bohu to najlepšie zo seba.

Obeta baránka bola takýmto symbolickým gestom:

 

Človek zobral zo svojho, z toho najlepšieho, čo mal, z toho, čím by inak obdaroval svoju rodinu, a dal to Bohu.

Mäso baránka sa celé spálilo na oltári – ľudia z neho nemali nijaký úžitok, obeta bola kompletne venovaná Bohu.

 

Boh takúto obetu prijímal, no v Písme viackrát ľudu pripomenul, že takéto vonkajšie gesto nesmie byť prázdne.

Musí mu zodpovedať vnútorné obrátenie, zmena zmýšľania, zanechanie hriechov.

Inak by išlo len o bezvýznamnú formalitu.

 

Ale, aj keď sa obeta baránka robila úprimne, nikdy nebola dokonalá.

Človek nikdy nevedel z vlastnej sily darovať Bohu celý svoj život.

 

Preto je najväčším obetným činom dejín čin, ktorý iniciuje Boh, a nie človek.

Boh sám posiela na svet obetného Baránka.

Boh dáva zo svojho.

Dáva to najlepšie, čo má: svojho Syna.

Koná dokonalú obetu za hriechy – a jej dobro je úplne určené pre človeka. Boh otáča obetnú dynamiku – On obdarúva človeka. Ján Krstiteľ túto úžasnú Božiu iniciatívu pochopil v predstihu a preto ohlasuje Ježiša ako Božieho Baránka.

Je to Baránok, ktorého obeta zotrie dlžobný úpis hriechov celého ľudstva. My si túto obetu sprítomňujeme deň čo deň vo sv. omši, ako nás to Boží Baránok naučil.

Buďme Bohu zo srdca vďační za tento veľký prejav lásky.

A dajme mu aj my to najlepšie zo seba.

Najväčším gestom z našej strany je to, keď žijeme tú lásku, ktorú žil Boží Baránok.Ten Baránok, ktorého zabili, no na tretí deň vstal zmŕtvych.

fr. Česlav Peter Šajda, OP