Dnešné evanjelium obsahuje dosť nezvyčajnú vetu: „Synovia tohto sveta sú voči sebe navzájom predvídavejší ako synovia svetla.“ Táto veta akoby nám chcela naznačiť, že synovia svetla niekedy príliš málo rozumejú svetu a jeho vzťahom – a v istých situáciách sú menej predvídaví ako synovia sveta.

Je to akási kritika do vlastných radov: Niektorí sa príliš spoliehame na to, že veci za nás rozhodne a vyrieši niekto iný. Tvárime sa, akoby nám nebolo treba poznať svet, akoby stačilo vyhýbať sa hriechu a prenechať všetko ostatné niekomu inému.

Nemecký filozof Immanuel Kant v spise „Čo je to osvietenstvo“ hovorí, že existujú takí kresťania, ktorí chcú naveky ostať deťmi. Boja sa dospelosti a zodpovednosti, ktorú so sebou dospelosť prináša. Nechcú niesť váhu životných rozhodnutí a ich skutky sú útekom pred komplikovanosťou života. Takíto kresťania vždy potrebujú autoritu, na ktorú by mohli preniesť svoju zodpovednosť. Ale to, čo nazývajú poslušnosťou, nie je slobodná poslušnosť, lež výsledok ich bojazlivosti a ustráchanosti. Okrem toho, nielenže nemôžu konkurovať synom sveta v svetských veciach, ale aj v náboženských veciach vždy potrebujú, aby ich niekto viedol za ruku: obracajú sa na kňaza aj vtedy, keď kňaz za nich rozhodnúť nemôže, keď nemôže za nich žiť ich život. V spomínanom spise Kant ďalej píše tieto slová: „Nedospelosť vo veciach náboženstva je najškodlivejšia, a teda aj najviac zneucťujúca. Nedospelosť je neschopnosť používať vlastný rozum bez vedenia inými. Túto nedospelosť sme si zavinili sami vtedy, keď jej príčinou nie je nedostatok rozumu, ale nedostatok rozhodnosti a odvahy používať svoj rozum bez vedenia inými.“ Teda zavinená nedospelosť nesúvisí s nízkym inteligenčným kvocientom, ale s nedostatkom odvahy.

O potrebe kresťanskej dospelosti často hovorí aj apoštol Pavol. V 1. liste Korinťanom píše napríklad známe slová: „Keď som bol dieťa, hovoril som ako dieťa, zmýšľal som ako dieťa, usudzoval som ako dieťa; ale keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby.“ Avšak synovia svetla, o ktorých hovorí dnešné evanjelium, nechcú zanechať detské spôsoby – silou-mocou sa držia svojich nedospelých návykov. Preto aj ich apoštolát nikdy nedosiahne takú intenzitu a úspechy, aké dosiahol Pavlov apoštolát. Pavol – ako vieme zo sv. Písma – sa vrhol do sveta, chcel ho poznať, chcel mu rozumieť a chcel evanjelium ohlasovať jazykom, ktorému by svet rozumel. Vedel komunikovať so židovskými kňazmi, rímskymi konzulmi, gréckymi filozofmi či ázijskými obchodníkmi. Nikto a nič mu nebolo cudzie. Nielenže bol rovnako predvídavý ako synovia sveta, ale v mnohom bol oveľa predvídavejší ako oni. O tom svedčia nespočetné pasáže v Skutkoch apoštolov, v ktorých vidíme, ako Pavol dokáže kresťanské zjavenie vysvetliť na x spôsobov podľa toho, kde sa práve nachádza.

Ku kresťanskej dospelosti a predvídavosti nás nabádajú aj mnohé cirkevné dokumenty 20. a 21. storočia, ktoré sa snažia reflektovať modernú skúsenosť Cirkvi v tomto svete. Jeden z najdôležitejších dokumentov 2. vatikánskeho koncilu, konštitúcia „Gaudium et spes“, začína napríklad týmto tvrdením: „Radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešných čias, najmä chudobných a trpiacich, sú zároveň radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov a niet nič naozaj ľudské, čo by nenašlo ozvenu v ich srdciach.“ Lenže ako môže niekto súcitiť s chudobnými a trpiacimi vo svete, keď o nich ani nevie? Keď sa nezaujíma o to, čo sa vo svete deje a aké sú jeho problémy? Keď celý jeho život sa točí len okolo vlastných problémov a veľký svet prenecháva vyšším autoritám?

Podobnú výzvu formuluje aj apoštolská exhortácia „Christifideles laici“ pápeža Jána Pavla II, ktorá hovorí o poslaní laikov v Cirkvi a vo svete. V nej Svätý otec píše toto: „V našich dňoch dozrelo v Cirkvi prehĺbené vedomie jej misionárskeho charakteru. Nanovo sa započúvala do hlasu svojho Pána, ktorý ju posiela do sveta ako všeobecnú sviatosť spásy.

Volanie je adresované nielen pastierom, kňazom, rehoľníkom. Aj laici sú osobne Pánom povolaní a prijímajú od neho poslanie pre Cirkev a pre svet: Preskúmajte, najmilší bratia a sestry, svoj spôsob života a viďte, či ste Pánovými robotníkmi. Každý jeden z vás nech premyslí, čo robí a nech rozmýšľa, či slúži Pánovej vinici.“ Teda aj tu vidíme, že Svätý otec od každého jednotlivého kresťana – každého laika, laičky – očakáva to, aby použil vlastný rozum, vlastnú múdrosť na to, aby zistil ako sa môže angažovať v Pánovej vinici. Žiadna autorita nemôže nahradiť vlastnú motiváciu kresťana vykročiť odvážne do sveta s odhodlaním budovať Kristovo kráľovstvo.

Výzva k prezieravosti, ktorú nám dnes predstavilo evanjelium, nás má tak trochu prebudiť. Ak chceme byť ako kresťania so sebou spokojní, je potrebné, aby sme prešli zo stavu nedospelosti do stavu dospelosti. Aby sme ako sv. Pavol dozreli v našom povolaní a aby náš rozum čo najužšie spolupracoval s našou vierou. Potom budeme vedieť aktuálnym spôsobom vysvetliť svojim nekresťanským spolubratom a spolusestrám, v čom je bohatstvo a zmysel Kristovej zvesti a čo nám naša viera dáva. Budeme mať totiž dobre prebádané naše vnútorné dôvody a motivácie, ktoré sú základom skutočnej predvídavosti.

 

fr. Česlav Peter Šajda, OP