Narodenie svätého Jána Krstiteľa
Dnes slávime Slávnosť narodenia Jána Krstiteľa – svätca, o ktorom vieme, že nekompromisne a neohrozene hlásal a žil Božiu pravdu.
Hneď na úvod sa môžeme spýtať, čo máme my, ľudia 21. storočia, spoločné s týmto starovekým pustovníkom? V čom nám tento askéta, ktorý hľadal Boha v nebezpečnej samote púšte, môže byť inšpiráciou? Rád by som sa dnes zameral na dva momenty Jánovho života a kázania. Týkajú sa aj nášho povolania k svätosti.
Prvým momentom je odvaha konať dobro. Keď čítame evanjelium, vidíme, že táto odvaha charakterizuje Jánove skutky a postoje.
Ján ukazuje, že v živote existujú situácie, keď sa dobro uskutoční iba vtedy, ak sa oň osobne pričiníme.
Sú to situácie, v ktorých Boh od nás očakáva odvahu.
Boh dúfa, že prekonáme svoj strach a vstúpime do veľkého zápasu medzi dobrom a zlom v tomto svete.
Boh sa v takých chvíľach „spolieha“ na to, že budeme bojovať zaňho, že sa otvorene postavíme na jeho stranu.
To sa však netýka iba „veľkých“ skutkov, ktoré sú zapísané v knihách, ale aj malých skutkov, na ktoré si možno o pár dní už nikto nespomenie.
Aj o Jánovi Krstiteľovi platí, že bol odvážny nielen v Herodesovom paláci, ale aj v malých skutkoch všedného dňa.
V roku 1916 uprostred prvej svetovej vojny francúzsky maliar Dominique Fouqueray namaľoval obraz, ktorý nazval „Kardinál Mercier chráni Belgicko“.
Na obraze je mechelenský arcibiskup Désiré-Joseph Mercier. V jednej ruke drží biskupskú berlu, druhou rukou a svojím plášťom chráni belgických robotníkov.
Tento obraz pripomína, že práve na zásah kardinála Merciera boli zastavené deportácie belgických robotníkov na nútené práce do Nemecka.
Jeden svedok vtedajších udalostí o kardinálovi napísal, že spoznal deň svojho navštívenia a umožnil, aby cez neho pôsobil Boh.
A tak sa kardinál Mercier stal symbolom odvahy pre všetkých Belgičanov – katolíkov i protestantov, Flámov i Valónov.
Tento skutok si história zapamätala a iste si ho zapamätali aj tí, ktorým kardinál vtedy pomohol.
My si však môžeme povedať, že predsa nie je v našej moci zachraňovať masy ľudí. Lenže skutok kardinála Merciera stojí na rovnakých princípoch ako skutky všedného dňa. Aj počas bežného dňa sa dostávame do situácií, keď – ak niečo neurobíme my – neurobí to nikto.
Aj v našich rukách sú osudy ľudí, budúcnosť našej rodiny, alebo obrana tých, ktorým sa nespravodlivo ubližuje.
To, či náš skutok niekto zapíše do histórie alebo či si ho niekto zapamätá a bude nám vďačný, nie je až také dôležité.
Najdôležitejšie je to, aby sme pred Božou tvárou našli odvahu konať dobro.
Aby sme sa vydali na cestu svätosti a podporili Boží plán s ľudstvom.
Druhý aspekt povolania k svätosti, ktorý nám ukazuje Ján Krstiteľ, je odvaha znovu a znovu sa vrátiť k Bohu.
Akýsi večný návrat k Bohu – celoživotná ochota obrátiť sa. Niekedy si zúfame nad tým, že stále padáme do tých istých hriechov.
Keď sa pripravujeme na spoveď, hanbíme sa, že sme sa nezmenili a prichádzame pred Boha s tým istým hriechom ako minule.
Lenže aj to je dôležitý význam spovede – naučiť sa zmysluplne žiť svoju hriešnosť. Človek sa má hriechu chrániť a bojovať s ním – ale nikdy sa hriešnosti úplne nezbaví.
Bolo by veľkou nerozumnosťou, keby sme si mysleli, že Boh už dosiahol strop svojho milosrdenstva a viac nám neodpustí.
Je smutné vidieť, že sa niekedy ľudia odvracajú od sviatostí preto, lebo si povedia, že ich pády sú príliš časté a stále rovnaké.
Príklad Jánovho otca Zachariáša, ktorý neuveril ani vtedy, keď sa mu v chráme zjavil anjel, nás vyzýva vrátiť sa k Bohu aj po hriechoch, ktoré sa nám zdajú byť za hranicou Božej trpezlivosti.
Povzbudzuje nás k tomu aj sv. Terézia Avilská, ktorá vo svojej autobiografii píše toto:
„Jedného dňa som dostala do daru Vyznania sv. Augustína. Určite v tom bolo Božie riadenie, lebo túto knihu som nikdy predtým nevidela.
Sv. Augustína si veľmi ctím, a to z dvoch dôvodov. Po prvé preto, lebo som istý čas žila v ubytovni, ktorá patrila jeho reholi. Po druhé však preto, lebo Augustín bol veľkým hriešnikom. On a ostatní svätci, ktorí boli tvrdohlavými služobníkmi Zlého a neskôr sa obrátili k Bohu, ma vždy veľmi povzbudzovali. Na jednej strane som od nich očakávala pomoc, na druhej strane ma upokojoval logický záver, že ak Boh odpustil im, ani mne nebude môcť odoprieť svoje odpustenie.
Smutná som bola len z toho, že im stačilo odpustiť raz a mne Boh musel odpúšťať znovu a znovu. Hoci niekedy pochybujem sama o sebe, nebudem pochybovať o Božej láske a odpustení.“
Tak ako v prípade Zachariáša, Augustína či Terézie, aj v našom prípade platí, že Boh nám chce odpustiť.
Umožníme mu to, keď budeme mať odvahu prísť za ním nielen vtedy, keď sme neurobili nič, za čo by sme sa hanbili – ale aj vtedy, keď si nad našimi hriechmi zúfame a pochybujeme o našej schopnosti vytrvať v predsavzatí.
Nech nás dnešné Božie Slovo upevňuje v našom povolaní k svätosti.
Príklad Jána Krstiteľa nás vedie k odvahe konať dobro a jeho kázanie nás upevňuje v presvedčení, že Boh kajúceho hriešnika nikdy neodmietne.
Aj o nás potom Boh bude môcť povedať to, čo zaznamenal prorok Izaiáš:
„Ústa mi urobil sťa ostrý meč, ukryl ma v tôni svojej ruky. Utvoril ma ako zaostrený šíp, do svojho tulca ma uložil. A povedal mi: Ty si môj služobník, Izrael, na tebe ukážem svoju slávu.“