Dnes si pripomíname sv. apoštolov Petra a Pavla.

Skúsme sa na chvíľu zamyslieť nad misijnou činnosťou sv. Pavla, ktorá aj v dnešnej dobe udivuje veriacich i neveriacich.

Skúsme v nej nájsť niečo, čo je aktuálne pre náš vlastný život viery.

 

Pavol sa po dramatickom stretnutí so zmŕtvychvstalým Kristom na ceste do Damasku obrátil a stal sa z neho energický ohlasovateľ dobrej zvesti.

Pavol podobne ako iní apoštoli hlása Ježiša Židom, pretože si uvedomuje, že oni sú prví, ktorým patrí dobrá zvesť. Vieme, že keď Pavol cestuje po rôznych mestách Rímskej ríše, jeho kroky často vedú do miestnej synagógy.

Býva to prvé miesto, na ktorom ohlasuje Ježiša. Vie, že synagógu nemôže obísť a že práve tam nájde poslucháčov, ktorí najlepšie porozumejú súvislostiam jeho ohlasovania.

Pavol sa však do dejín zapísal v prvom rade ako apoštol pohanov. Jeho veľkou zásluhou je, že zobral vážne misijné poslanie hlásať Krista všetkým národom.

Uskutočniť toto poslanie vôbec nebolo ľahké.

My dnes Pavla obdivujeme, ako efektívne dokázal šíriť kresťanstvo v rôznych kútoch Rímskej ríše a azda sa nám tento jeho zápal zdá byť tak trochu nadľudský.

Veď, keď počúvame, čo všetko prežil a čo všetko zvládol, prirodzene nám napadne, že to muselo byť nad sily bežného človeka.

Azda si hovoríme, že Pavol mal nejakú zvláštnu milosť, akú my nemáme, a preto mohol byť až taký extrémne výkonný v apoštolskej práci.

A tak sa nám Pavol môže javiť ako vzdialený hrdina, ktorý žil úplne iný život ako my.

Lenže bol skutočne až taký odlišný od nás?

Pred nejakým časom som čítal knihu anglického biblistu E.P. Sandersa o sv. Pavlovi a tento autor si hneď v úvode položil dôležitú otázku: ako prinášal Pavol Ježiša pohanom? Bežná predstava je taká, že Pavol prišiel do nejakého mesta a tam na verejnom priestranstve začal hovoriť o Ježišovi.

To Pavol niekedy skutočne robil – napríklad v Aténach sa dal do filozofického rozhovoru s miestnymi mysliteľmi na verejnom fóre, ktoré sa volalo agora.

Sanders však vysvetľuje, že takýto rozhovor sotva prinášal nejaké veľké plody.

Iste, Pavol tým zviditeľnil zvesť o Ježišovi, ale náboženstvo bolo v antickom Ríme často spojené s etnickým pôvodom alebo občianskym statusom a málokedy ho človek zmenil na základe filozofickej dišputy.

Teda verejné diskusie boli dobré na popularizáciu dobrej zvesti, ale samy o sebe nestačili na obrátenie ľudí.

Navyše vieme, že Pavol sa považoval za neobratného rečníka, čo ešte komplikovalo jeho verejné vystupovanie.

Sanders tvrdí, že Pavlovým hlavným misijným priestorom boli individuálne stretnutia a stretnutia v malých skupinkách.

Vieme, že Pavol sa živil ako remeselník – vyrábal stany. Vždy keď prišiel na nové miesto, otvoril si malú dieľňu, kam za ním prichádzali zákazníci.

Strihanie a zošívanie koží bola tichá práca, ktorá umožňovala viesť osobný rozhovor.

Zároveň to bol priestor, v ktorom človek z prvej ruky zažil Pavlovo nadšenie pre Krista.

A bol to tiež priestor, do ktorého mohli prísť tí, ktorých oslovili Pavlove verejné dišputy.

Z tohto pohľadu je nám Pavol veľmi blízky.

Možno by sme mali trému začať verejne dišputovať o Ježišovi niekde na námestí.

Ale viesť osobný rozhovor o tom, čo nás na Ježišovi oslovuje – to je niečo, čo dokáže každý z nás.

 

fr. Česlav Peter Šajda, OP