Udalosť evanjelia piatej veľkonočnej nedele nás akoby vracia späť pred udalosti Veľkej noci. Sme znovu vo veľkonočnom večeradle. Ježiš, ako nám to zachytáva vo svojom posolstve sv. Ján evanjelista, sa rozpráva počas veľkonočnej večere so svojimi učeníkmi. Ale je to vlastne jeho rozlúčková reč, či akýsi testament. To vtedy ešte učeníci nemôžu tušiť, i keď je zrejmá akási zvláštna atmosféra, ktorá nie je daná len skutočnosťou, že ide o veľkonočnú večeru. Ale slová dnešného evanjelia môžeme dnes čítať aj s istým posunom. Posunom do veľkonočných udalostí. Teda za naplnenie toho, čo sa už naplnilo. Totiž veľkonočné udalosti sú akousi plastickou odpoveďou na otázky a pochybnosti, ktoré mysle učeníkov trápia počas Ježišovej rozlúčky. A nám sú zasa odpoveďou na otázky, ktoré si pomyslene kladieme, keď nám chýba Ježišova fyzická prítomnosť v našom živote. Všetko to akoby za všetkých vystihuje svätý apoštol Filip svojou otázkou: „Pane, ukáž nám Otca a to nám postačí.“

Posolstvo Veľkej noci je veľkým svedectvom nielen Kristovej lásky voči človeku, je akýmsi zjaveným pohľadom do tajomstva tej najvnútornejšej podstaty zmýšľania Boha, ak to tak môžeme ľudsky povedať, a odpoveďou na naše otázky spojené práve s neistotou, ktorú myseľ človeka opantáva, keď sa cíti byť v neistote Božieho vzťahu k nemu. Keď sa ponárame do rozjímania nad udalosťami veľkonočného tajomstva, nedá sa, v kontexte dnešného evanjelia, nevidieť a nečítať tieto odpovede, ktoré nám dáva sám Ježiš svojím životom. Odpovede na otázky, kde sa rodí ľudské zloba, ale tiež kde nad ňou víťazíme. Kde je v tejto situácii Boh a kam nás pozýva, aby sme ho nasledovali. „Kto vidí mňa, vidí Otca“ odpovedá Ježiš na Filipovu otázku. Tu nie je Boh ako sudca, či vládca, ale skutočne ako Otec. A to hovorím stále v kontexte udalostí veľkonočného tajomstva. Ježiš nás zároveň učí, ako žiť opravdivý vzťah dôvery k Bohu. Tam kde všetko padá a ostáva len to, čo Ježiš hovorí svojmu Otcovi v Getsemanoch: „nie moja, ale tvoja vôľa., Otče, nech sa stane.“ Ježiš to nekoná v otrockej závislosti, ale v milujúcej dôvere k svojmu Otcovi. Dovolím si povedať, že to koná viac v postoji človeka, než Boha. Postoji jedného z nás, ktorému nezostáva v neistote ďalších udalostí nič iné, len dôverovať. Myslím, že uvažovanie nad dnešným evanjeliom, je vlastne pozvaním, aby sme posolstvo Veľkej noci vedeli spojiť so svojimi neistotami, ktoré zakúšame vo svojom živote, a nachádzali v ňom naše odpovede. Totiž medzi riadkami nám Ježiš akoby hovorí: „Nič iné, nič viac, nijakú dokonalejšiu odpoveď, ako ti dávam, ti už nemôžem dať.“

            Ak pochopíme túto skutočnosť, pochopíme i to, čo nám v dnešnom prvom čítaní zo Skutkov apoštolov hovorí sv. Lukáš, keď opisuje udalosť vyvolenia a ustanovenia prvých diakonov. Pochopíme, čo nám hovorí sv. Peter vo svojom prvom liste, z ktorého sme čítali, keď hovorí: „dajte sa vbudovať aj vy ako živé kamene do duchovného domu, do svätého kňazstva, aby ste prinášali duchovné obety, príjemné Bohu skrze Ježiša Krista.“

fr. Chryostom František, Keyštof, OP