„Keď to počul kráľ Herodes, rozrušil sa a celý Jeruzalem s ním.“
Pri dnešnej slávnosti sa naše oči prirodzene upierajú do betlehemských jasieľ a aj my spolu s mudrcmi pokľakávame pred narodeným Spasiteľom. No božie slovo dnešnej slávnosti nás privádza na počiatku do Jeruzalema.
Ono je kráľovským mestom, mestom ktoré má povstať pred prichádzajúcim svetlom a do Jeruzalema smerujú aj kroky mudrcov, ktorých do kráľovského mesta privádza hviezda. Áno, Jeruzalem by mal byť tým miestom, kde máme nájsť spásu, ale v tejto chvíli, o ktorej hovorí dnešné božie slovo, to tak nie je. Hoci je božím mestom, predsa v ňom prevláda niečo iné. Stačí sa pozrieť na dnešné evanjelium. Kráľovskú moc drží vo svojich rukách Herodes, a tak ľahko sa jej nevzdá. On udáva smer, ktorým sa majú uberať tí, ktorí túžia po istote a blahobyte. On je zdrojom „pokoja a radosti“ pre tých, ktorí hľadajú istotu života v tieni jeho moci. Ale aké je to istota? Nemá ju vo svojom srdci ani on, ani nikto iný okolo neho. Veď stačí tak málo, aby sa tieto „istoty“ rozplynuli s príchodom troch mudrcov od východu. Pozemský Jeruzalem a ten nebeský, sú si tak často nesmierne vzdialené, a to včera i dnes. No rozvrat, ktorý prinesú mudrci do Jeruzalema, nasledujúc „Hviezdu spásy“, má aj nesmierne oslobodzujúci význam.
Nasledovať mudrcov v našom živote niekedy znamená opustiť zjavné istoty nášho života, do ktorých vkladáme svoje nádeje. Vyjsť mimo hradieb našich istôt, a zamieriť za tým, ktorý k nám prichádza, aby nás po jeho nasledovaní uviedol do nového Jeruzalema, no nie vybudovaného ľudskou rukou, ale božím ramenom. Privítať prichádzajúceho svojím „hosanna“, keď príde, aby v spojení s našimi krížmi, priniesol tú najdokonalejšiu obetu spásy, ktorá dá zabudnúť, na naše ľudské istoty a božstvá, ktorým sa vo svojom živote klaniame.
Nasledujme od tejto chvíle mudrcov od východu. Choďme k betlehemským jasliam a nasledujme tú „Hviezdu spásy“, ktorá nám bude ukazovať cestu k spáse. My už vieme, akou cestou nás vedie. Dôverujme mu a on nás nesklame.
