Často v Cirkvi hovoríme o tom, že naša terminológia potrebuje trochu aktualizovať, aby sme hovorili jazykom, ktorému ľudia rozumejú. To neznamená tieto termíny hneď nahradiť novými, ale skôr priblížiť obsah, ktorý sa za nimi skrýva niečím, čomu ľudia rozumejú.

Takým pojmom môže byť aj slovo „pokušenie“, ktoré môže byť vnímané ako príliš „cirkevné“. Pokušenie je dnes predsa čosi, po čom sa v modernej spoločnosti zameranej na pôžitok skôr siaha, než aby sme mali pochopiť, že sa mu má odolať pre nejaký hlbší cieľ. Pokušenie pre mnohých dnes znamená skôr príležitosť. Ale práve s pomocou iného slova dokážeme lepšie odkomunikovať to, čo pod pokušením rozumieme. A tým slovom je slovo „hoax“.

V súčasnosti je jedným z najpremieľanejších slov v médiách. Hoax je správa, na ktorú mnohí naletia, uveria jej, ale nakoniec sa ukáže, že je na hony vzdialená od reality. Je nepravdivá, klame telom, snaží sa pod rúškom pravdy zlákať čo najviac obetí na svoju stranu. A najhoršie je, že má celospoločenské dôsledky, lebo nahlodáva vzťah k pravde.

Dnes evanjelium hovorí o pokušení. A to sa hoaxu v čomsi podobá, hoci skôr v rovine dobra a nie pravdy, ktoré sa od seba aj tak nedajú celkom oddeliť. Pokušenie sa totiž tiež rado prezlieka do šiat dobra, hoci jeho cieľom je ublížiť človeku, okradnúť ho o slobodu a radosť, nahlodať jeho vzťah k jedinému Dobrému. Predstavuje sa ako dobro a chce sa predať za každú cenu. Na rozdiel od hoaxu, ktorý klame o istote pravdy čohosi z minulosti, však pokušenie upriamuje náš pohľad do budúcnosti a sľubuje falošnú istotu dobra. Už prvé pokušenie vo Svätom Písme podsúva tento „hoaxový“ prísľub „byť ako Boh“.

Hoax sa zašije medzi pravdivé správy, aby splynul s davom a nebol od nich rozpoznaný. Pokušenie sa tiež snaží zapadnúť medzi naše práva, naše radosti, všetko to, čo Boh ponúka ako legitímne užívanie si života v plnosti. Kristus v tom dnešnom evanjeliu odhaľuje prázdnotu týchto falošný istôt, ktoré mu diabol ponúka. My, Kristovo tajomné telo, s tým máme trochu väčšie problémy. A trebárs aj s tými konkrétnymi troma pokušeniami.

Tým prvým je uveriť, že to, čo nás vyživuje, je uspokojenie nášho hladu. Hlad je jedna z vášní, čosi, čo trpíme, doslovne či v prenesenom význame. A Cirkev stále vo svojom živote poskytovala pri svojom poslaní chlieb, ktorý tento hlad zasýtil. Ale Cirkev nie je ani primárne charitatívna organizácia, ani celosvetová psychologická poradňa. Vo svojom poslaní tiež musí pamätať, že nielen z chleba žije človek. Preto jej hlavnou úlohou stále zostane ohlasovať Krista.

Druhým pokušením je získať vplyv za cenu straty služby Bohu. Cirkev si v dejinách prešla ozaj všetkými formami spoločenského postavenia. Jej najplodnejšími obdobiami boli ale tie, keď v akejkoľvek z týchto pozícií prinášala ľuďom Krista. Jeden z mojich starších spolubratov zo zahraničia sa mi raz posťažoval: „Vieš, pred 60 rokmi, sme mali u nás všetko, školy, nemocnice, médiá, vládu, ale nemali sme Krista.“

Nuž, a tretím je ponechať všetok zápas o hodnoty tohto sveta na ruky anjelov. Hodiť sa nečinnosťou do budúcnosti, uveriť, že všetko vyrieši Boh svojou mocou a že môžeme bez nasadenia vlastných síl a kreditu prečkať do lepších časov. Lenže príchod Božieho kráľovstva je neoddeliteľne spojený s obetou tých, ktorí sa ponúkli byť nástrojmi Božej lásky pre tento svet.

Pokušenie sa snaží splynúť s davom našich oprávnených potrieb a práv. Čo nám pomáha jasne ho odhaliť, je prítomnosť Toho, ktorý ho najlepšie vedel rozoznať už vtedy na púšti. Nech náš pôst prežijeme v Jeho blízkosti.

fr. Damián Juraj Mačura, OP