Životnou úlohou Jána Krstiteľa bolo ukázať na Krista. A v istom zmysle je to úlohou každého z nás. Slová z knihy proroka Izaiáša z dnešného prvého čítania, že je málo, ak Izrael bude len Boží služobník, ale Boh z neho urobí svetlo národov, neplatia len o Mesiášovi, ale o celom Božom ľude, ktorý má odrážať čosi z Božieho svetla pre tento svet.

Dnes sa ponárame do týchto čítaní v kontexte výročia oslobodenia tohto mesta na začiatku roka 1945, ktoré vnieslo, hoci len na krátky čas, nádej na ukončenie násilia a na slobodu konkrétnych ľudí. Ale my ich čítame i v kontexte jednej dôležitej udalosti tejto košickej komunity dominikánov i celého mesta. Niekoľko mesiacov pred koncom vojny sa totiž priamo pod vašimi nohami v krypte tohto kostola pred terorom na uliciach tajne skrývalo vyše dvadsať ľudí. Strojcom ich záchrany bol páter Mikuláš Lexmann.

Ja by som dnes chcel spomenúť tri aspekty z jeho života, ktoré môžu byť inšpiráciou pre každého z nás, pre celú našu Cirkev na Slovensku i pre spoločnosť, v ktorej žijeme. A keďže pre mňa bránou do príbehu pátra Mikuláša bol jeho mladší brat, páter Rafael, s ktorým som ešte ako mladý rehoľník mal tú česť žiť v jednej komunite, tak by som sa k tým trom aspektom chcel odpichnúť z troch skúseností s bratom Rafaelom pred dvadsiatimi rokmi.

 

  1. Tým prvým, čo každého z nás oslovovalo na bratovi Rafaelovi, bol jeho zmysel pre humor. Raz v kláštore po menšej oslave ostala na stole po obede prázdna fľaša bieleho vína. A brat Rafael opierajúci sa už vtedy o dve paličky sa šibalsky opýtal vtedajšieho predstaveného: „Koľko je v nej ešte kvapiek?“, na čo mu on odpovedal, že možno tak tri či štyri. On však zanovito tvrdil, že najmenej tridsať, čo sme mu my nechceli veriť. A tak si odložil paličky, vylial tri tri či štyri kvapky na stôl a potom hrdlom fľaše roznášal tie kvapky po stole a tvoril nové kvapky. Zastavil sa na čísle tridsať. A keď sme sa my už zo srdca smiali, vtedy na nás vytiahol ten svoj víťazoslávny šibalský úsmev.

 

Na brata Mikuláša mládež, ktorej sa venoval, spomína: „Silný, mocný, veselý, stále sa usmievajúci, múdry, do všetkého pohotový, slovom dobrý človek.“ „Keby ste prišli do kláštora, vždy by vás čakal s usmiatou tvárou, poobjímal, vyspovedal a po sv. prijímaní priviedol do kuchyne, kde brat kuchár položil na stôl makové koláče a pohár mlieka.“ Schopnosť sa usmiať, dať priestor láskavému humoru v živote, je vzácnou ľudskou vlastnosťou.

 

  1. Druhá fascinujúca vec na bratovi Rafaelovi bola, že už ako staručký sa sám často zatvoril do vo svojej pracovne, kde neustále kopíroval kazety s apologetickými prednáškami na povzbudenie viery. Pochopiteľne, že nám mladším bolo jasné, že klasické „emgéčky“ už doslúžili tomuto svetu a že už boli tiež v dôchodkovom veku ako on. Ale obdivuhodná bola tá jeho vášeň, prepletená isto s poslušnosťou charizme ohlasovať evanjelium všetkými možnými prostriedkami. Tak ako za mladi chodieval s premietačkou a mladým premietal či už zbožnú Pieseň o Bernadete alebo humorné „chaplinovky“.

 

Táto istá vášeň spojená s poslušnosťou kazateľskej charizme vyžaruje z postavy jeho staršieho brata, pátra Mikuláša. Tak široký diapazón spôsobov, ako priblížiť evanjelium, ako podporiť dôstojnosť človeka, ako ho podoprieť v ťažkostiach, či to bolo skrze liturgiu, pastoračné aktivity alebo kultúrne akcie, pre ktoré postavil aj kultúrne centrum Veritas, ktoré sa opiera o túto stenu kostola. A pritom cieľom jeho záujmu boli najčastejšie tí najchudobnejší, dnes by sme povedali tí najmenej zvýhodnení.

 

Ak toto na človeku vidíte, tak pochopíte, že to nie je len jedna vlastnosť či črta, ale celá osobnosť. Ako to spomenul raz sv. Pavol: „Pre všetkých som sa stal všetkým, aby som zachránil aspoň niektorých“ (1Kor 9,22). Taký človek nielen evanjelium ohlasuje, ale je jeho stelesnením. Nuž, a náš obdiv voči obom bratom Lexmannovcom je o to väčší, že čím sme starší, tým viac si uvedomujeme, aké ťažké je to zrealizovať vo vlastnom živote.

 

  1. Tretia skúsenosť s bratom Rafaelom je spojená s našou starostlivosťou oň. Keď bol brat Rafael slabší, každý z bratov mal určený jeden týždeň, kedy mu mal byť viac nápomocný. Raz šiel jeden spolubrat pomaličky za ním po chodbe, aby mohol pomôcť, ak by sa čosi stalo. On si to všimol, otočil sa k nemu a napoly s úsmevom, napoly vážne mu povedal: „Nie som kvočka, aby si za mnou chodil ako mladé kura.“ A poslal ho robiť čosi užitočnejšie. Ak sme si vedomí toho, ako rýchlo nám tu na zemi uniká náš čas, ktorý nám je daný, potom sme prirodzene citliví na stanovenie si priorít, na dobré využitie času, na vytvorenie priestoru pre človeka, aby sa rozvinul, aby pomohol druhým. Práve s týmto vedomím sa mne spája ona nesmierna úcta bratov Mikuláša a Rafaela k veľkej dôstojnosti každého človeka, ktorú neochromil ani strach z moci, ktorá sa zdala byť bez hraníc a bez kontroly. Či už v tých posledných mesiacoch koncom vojny, alebo v dekádach po jej ukončení.

 

Táto úcta k človeku viedla Mikuláša ukryť v tomto kostole pred terorom tých, ktorí potrebovali pomoc. Niektorí mali iné politického názory, niektorí boli inej viery, ako naši židovskí spolubratia. Ale keď videl, že sú v ohrození, dokázal vystaviť nebezpečenstvu aj svoj vlastný život, len aby ich zachránil. V čase, keď naokolo zúrila nenávisť, on konal s láskou. A to bez ohľadu na politickú či náboženskú príslušnosť týchto obetí teroru. Podobne aj brat Rafael, ktorý pomáhal židovským spoluobčanom, či obyvateľom Kuchařovíc pri Znojme, či mnohým v Trenčíne, keď tú pomoc potrebovali.

 

Mikuláš jednoducho konal, ak videl, že sa koná nespravodlivosť. O pár rokov neskôr práve v tomto kostole ako v jednom z mála v Košiciach dňa 17. júna 1949 prečítali napriek štátnemu zákazu bratia Mikuláš a Pius Krivý pastiersky list českých a slovenských biskupov o proticirkevnom smerovaní vtedajšieho komunistického režimu. Keď bolo treba pomenovať veci pravým menom a zastať sa dôstojnosti a práv človeka, nemohli konať ináč. Brat Pius sa musel po jeho prečítaní utiahnuť do ilegality. O pár mesiacov boli všetci rehoľníci internovaní, mnohí odsúdení a poslaní na ťažké práce.

 

  1. Láskavý úsmev na tvári. Húževnatosť spojená s humorom, ktorý dokáže odľahčiť aj veľmi bolestné situácie.
  2. Ohlasovanie evanjelia, ktoré dokážeme spojiť s vernosťou Bohu. A to až natoľko, že sa staneme žijúcimi svedkami, žijúcim stelesnením radostnej zvesti. A pochopíme, že všetko čo máme a čím sme, dávame do služby Bohu.
  3. Úcta k dôstojnosti každého človeka, ktorá nie je len lacným vonkajším gestom, akousi povinnou jazdou. Ale je to úcta, ktorá nás čosi stojí. Občas aj veľmi veľa, ba niekedy dokonca i všetko, čo máme.

 

To sú tri vlastnosti, ktoré vychádzajú do popredia, keď si dnes meditujeme týchto dvoch pokrvných a rehoľných bratov. To sú vlastnosti, ktoré nesmierne potrebujeme aj my dnes:  húževnatosť s humorom, seba vložiť do služby evanjeliu a prebúdzať hlbokú vzájomnú úctu v našej spoločnosti, ktorej nenávisť nie je cudzia.

 

To sú tri črty ich života, ktoré nás môžu dnes inšpirovať. A to nie len k tomu, aby sme si pripomenuli oslobodenie tohto mesta, ale aby sme sa my sami stali vnútorne slobodnými ľuďmi, akými boli aj Rafael a Mikuláš. Lebo len vtedy dokážeme konať tak, aby sme druhých urobili slobodnými.

Bratia Mikuláš a Rafael Lexmannovci nám ukázali svojim bohatým životom čosi z Božej lásky. Svojím životom nám ukázali Krista. A tak naplnili úlohu Jána Krstiteľa, ktorý predstavil ľuďom Krista, a ukázal, že Boh je s nami, že žije uprostred svojho ľudu.

Ja by som dnes chcel zapriať každému jednému z nás to, čo brat Mikuláš zaprial bratovi Rafaelovi, keď sa ten ešte len pripravoval na kňazstvo v Olomouci. Vtedy mu poslal pohľadnicu z Košíc pri príležitosti jeho rehoľných menín. Jeho patrónom bol archanjel Rafael, čo z hebrejčiny znamená Boží liek. Na jednej strane pohľadnice bola košická katedrála, na druhej toto prianie: „Drahý bratku, … aby si bol medicina Dei (Božím liekom) pre ľud, ktorý jej natoľko potrebuje“.

Nech táto slávnosť a toto slávenie Eucharistie sú momentom, kedy sa nás Boh dotkne a premení si nás, aby sme sa skrze jeho silu stali liekom pre druhých, tak ako nimi boli aj bratia Rafael i Mikuláš, ale aj mnohí iní, ktorí dokázali v ťažkých časoch pomáhať druhým.

brat Damián, OP