Blahorečenie Anky Kolesárovej som absolvoval v aute, keď som šiel sobášiť pod Tatry. Svätorečenie Pavla VI a Oscara Romera a spol. som absolvoval opäť v aute na ceste z oslavy jubilea našich dominikánskych sestier v Maďarsku, ktoré som si nemohol dať ujsť. Ale 8. decembra na blahorečenie alžírskych mučeníkov šoférovať nebudem. Tú chvíľu, keď budú oficiálne pričlenení ku všetkým svätým chcem totiž prežiť trochu vážnejšie. Lebo im to dlhujem. Ak by som pár rokov dozadu nenarazil na ich životné príbehy, neviem, či by som dnes písal tieto riadky z miesta, z ktorého ich dnes píšem. Dvoch z nich chcem spomenúť, lebo nám ich životy ukazujú, aký postoj zaujať, ak chceme raz patriť ako oni do spoločenstva všetkých svätých.
Jeden z nich, Pierre Claverie, biskup z Oránu a náš spolubrat dominikán, píše sedem rokov pred svojou popravou v diecéznom časopise, kde uvažuje nad miestom Cirkvi počas politických nepokojov v krajine: „Uprostred týchto neistôt sme zasadení na tomto mieste bez akéhokoľvek kompasu, iba s kompasom nádeje. Táto nádej nás nevytrháva z bolestného putovania, ktorým si prechádzame so všetkými našimi ľudskými priateľmi. Ani nám nedáva ľahké istoty, okrem presvedčenia, že z kríža Ježiša Krista zažiarilo svetlo zmŕtvychvstania, ktoré je možné a ktoré sa ponúka všetkým tým, ktorí prijímajú jeho slovo a jeho ducha.“
Hrdinská čnosť, ktorú vo svojom živote preukázali svätí, bola ich odpoveďou na bolestné putovanie či obdobie neistôt, ktoré doliehalo na nich a na ich okolie. Táto schopnosť nepoddať sa a vytrvať pramenila zo vzťahu s Tým, ktorému patria naše osudy. Z kríža, na ktorom iní veľa nevideli, im žiarilo svetlo vzkriesenia. Možno jasnejšie a možno len veľmi diskrétne, sotva badateľne.
Siedmi z alžírskych blahorečených boli trapistickí mnísi z Tibhirine. Po prvom vtrhnutí islamistov do ich kláštora na Vianoce 1993 sa celá komunita stretla a rozhodovali sa, či ostanú aj napriek nebezpečenstvu, alebo sa radšej vrátia do Francúzska a s Božom pomocou budú slúžiť na inom mieste, kde budú potrební. Dráma rozhodovania sa o tom, čo je skutočne vôľa toho, kto ich povolal k mníšskemu životu, sa dá vyčítať z ich denníkov, ktoré si písali. Smrť sa zdala veľmi blízko a bolo možné sa zachrániť. Ale čo presne znamená zachrániť si život? Po onej návšteve ozbrojencov napísal predstavený komunity, Christian de Chergé, závet a poslal ho svojej sestre v obálke, aby ho otvorila, keď zomrie. Píše v ňom:
„Ak sa mi raz stane – a mohlo by sa to stať aj dnes -,
že sa stanem obeťou terorizmu, ktorý, ako sa zdá,
by chcel pohltiť všetkých cudzincov žijúcich v Alžírsku,
chcel by som, aby si moja komunita, moja Cirkev i moja rodina,
spomenuli, že môj život bol DANÝ Bohu a tejto krajine.
Chcem, aby prijali to, že Jediný Pán všetkého života
nebol cudzincom v tomto mojom brutálnom konci života.
… Za tento stratený život, ktorý patrí celkom mne a celkom im,
by som sa chcel poďakovať Bohu.
Viem, že chcel, aby sa všetko stalo tak, ako sa stalo.
Práve pre tú RADOSŤ zo všetkého a napriek všetkému.“
Zoči-voči neľahkej realite, v ktorej sa zrazu bez svojho pričinenia ocitli, boli odhodlaní ostať a darovať seba, lebo boli presvedčení, že Božia Prozreteľnosť ich priviedla na to miesto, aby boli svedkami pravdy, svetlom nádeje a nástrojmi lásky. Ak sa úprimne pozrieme na našu Cirkev, na našu krajinu, na celé ľudské spoločenstvo, tých neistôt a bolestí vidíme požehnane. Naším povolaním je v nich obstáť a pod vplyvom svetla zmŕtvychvstania žiariaceho z Kristovho kríža povzbudzovať a posilňovať tých, ktorí klesajú pod bremenom, ktoré im prináša život.
Každý z nás si prechádza svojou krížovou cestou s jej zastaveniami. Niekedy sú spojené s prítomným partnerom, niekedy práve naopak jeho neprítomnosťou a nemožnosťou ten kríž s niekým zdieľať, bolestnými chvíľami spojenými s rozhodnutiami svojich detí či bezmocnosťou zoči-voči rozhodnutiam zodpovedných za spoločné dobro, občas na nás doľahne tiaž choroby, či chýbajúceho zmyslu v živote. Našou pevnou nádejou je však to, že jediný Pán života nie je cudzincom v týchto momentoch.
Dnes slávime slávnosť všetkých svätých. Nepozeráme na nich ako na niekoho, koho máme len obdivovať. Ale ako na tých, ktorí boli v rovnakej situácii ako my a ukázali nám nielen to, že vznešený cieľ plného spojenia s Bohom sa dá dosiahnuť, ale ukázali nám aj ako. A nepochybujme, že nám v našom putovaní pomáhajú, záleží im totiž na našom dosiahnutí cieľa azda viac než nám samým.
brat Damián