„…milujte aj svojich nepriateľov, …buďte milosrdní, ako je milosrdný váš nebeský Otec….“.

Ak máte doma záhradku, môžete sa pokochať v kráse jej kvietkov a všetkého, čo sme tam posadili. No dobre vieme, že aj v záhradke po daždi tam objavíme nielen to dobré, čo sme tam zasiali, ale aj burinu.

  Ako burina v záhrade, tak je medzi ľuďmi nenávisť, nielen láska, ktorú by sme tak radi všade prežívali. Možno sme sa už x-krát pýtali – prečo je to tak? Prečo sme vždy svedkami toho, že v ľuďoch i v nás samých je aj nenávisť.

A prečo ta nenávisť tak rada kvitne a volá po pomste, podľa starozákonného hesla – „oko za oko, zub za zub“, alebo dokonca za jedno oko –dva a to ešte u niekoho, kto za to nemôže…???

Táto situácia volá po uzdravení, po pomoci zhora, lebo len odtiaľ môže prísť pomoc, ktorá pre danú situáciu postačí.

V prvom čítaní na dnešnú nedeľu z 1.knihy Samuelovej sme svedkami čohosi nevídaného. Už v Starom zákone stretávame niekoho, kto svojmu nepriateľovi odpúšťa a to z rešpektu pred ním, že on je Bohom pomazaný za kráľa. Takto zareagoval Dávid, keď sa Saul dostal do jeho rúk a Saul predtým číhal Dávidovi na život. Dávid mu takto neodpláca. On si vezme dôkazy o tom, že bol v jeho moci a odchádza bez toho, aby vztiahol ruku na Saula. Žeby už tu bol Dávid predobrazom toho, čo príde pre novozákonný ľud – totiž odpustenie? Nevieme to presne vysvetliť, ale jeho konanie je pre nás skutočne obdivuhodné.

V novom zákone zdôrazňuje Ježiš lásku. 1- lásku k Bohu, 2-lásku k blížnemu i k sebe samému. Ba dokonca keď rozvíja svoju reč na hore, zdôrazňuje lásku k nepriateľom.

V dnešnom evanjeliu podľa Lukáša  (Lk 6,27-38) hovorí Ježiš slová: „…vám, ktorí ma počúvate hovorím: Milujte svojich nepriateľov…“ Poslucháčmi boli nielen jeho učeníci vtedy, ale aj všetci, ktorí sa dnes po celom svete hlásia ako jeho nasledovníci. Pre nás všetkých platia jeho slová o láske aj k nepriateľom.

Milovať v tomto prípade, ak ide o tých, ktorých nazývame nepriateľmi – to nie je naivita ani nič, čo by sa zdalo byť celkom nemožné. Ježiš sám nám dal v tomto príklad, keď sa modlil za svojich prenasledovateľov, za tých, ktorí ho nevedeli prijať ako Mesiáša a volali po jeho ukrižovaní, ….za tých, čo mu spôsobovali bolesti… áno aj za tých, ktorí ho urážali a urážajú…

Myslím, že keď sa dívame okolo seba a môžeme povedať, že „skutočných nepriateľov nemáme“, tak máme aspoň tých, ktorí sú nám akosi nesympatickí, ktorí sú radi, keď môžu ísť po druhej strane cesty, aby nás nemuseli stretnúť a ťažko im padne keď im niečo povieme, nedajbože nejakú kritiku a pod.

Ale čo majú povedať a ako majú milovať svojich nepriateľov tí ľudia, ktorí žijú napr. vo vojnovom konflikte, ktorým pred očami zabili niekoho z blízkych, ktorí boli a sú svedkami násilia a pod?? Milovať tu svojich nepriateľov, vedieť im odpustiť a vedieť, že to robím nie preto, aby som bol populárny, alebo sa dobre zapísal, ale preto, že patrím Kristovi a že on chce odomňa, aby som ho aj v tomto následoval.

Krásny príklad v odpúšťaní máme napr. u sv. Štefana prvomučeníka, ktorí sa modlil za tých, ktorí ho kameňovali a povedal :“Pane, nezapočítaj im tento hriech…“.

Ježiš pokračuje v dnešnom evanjeliu (Lk 6,31) slovami: „čo vy od druhých očakávate, to robte aj vy sami druhým..“ Toto je akési zlaté pravidlo konania. Ak očakávame lásku a odpustenie od druhých, máme robiť to isté, dokonca máme s tým my sami začať, lebo niekto má byť prvý, niekto musí ukázať príklad.

Ďalšie výzvy z dnešného evanjelia sú: „Buďte milosrdný, ako je milosrdný váš nebeský Otec…“ „Nesúďte, aby ste neboli súdení…“ „Odpúšťajte, aby sa aj vám odpustilo…. a dávajte, mieru hojnú natlačenú…“

Milosrdenstvo je súcit s biedou druhého a Boh má tento súcit s nami. No on čaká aj od  nás, že budeme to milosrdenstvo prinášať tam, kde prídeme a kde nás Boh pošle.

Prajem a vyprosujem všetkým nám, aby sa nám v tejto činorodej a odpúšťajúcej láske dobre darilo.

fr. František Š.Pistrák OP