Milí priatelia, dnešné evanjelium nám hovorí o prepožičaní určitých dobier, ale v inom slova zmysle, ako v materiálnom, hoci Kristus v podobenstve používa hodnotový príklad spojený s materiálnym vlastníctvom.

 

 

Ježišov obraz hmotného bohatstva má svoju logiku. 1 talent bol totiž súdobou jednotkou vyjadrujúcou pomerne značný majetok a rovnal sa hmotnosti 26 kg striebra. Ak sa trochu pohráme s matematikou zistíme, že prvý sluha z dnešného podobenstva dostal do opatery majetok v hodnote 130 kg striebra, druhý v hodnote 52 kg striebra a napokon tretí jednu hrivnu, čo predstavovalo oných 26 kg striebra.

Zmyslom takéhoto materiálne vyzerajúceho Spasiteľovho naratívu je pochopiť vzácnu a mimoriadnu hodnotu bohatstva, ktoré nám ako neužitočným sluhom (povedané jazykom evanjelia z tohto utorka), zanechal náš Pán. Dnešné podobenstvo o talentoch sa často zvyklo interpretovať v tom zmysle, že v ňom ide o nás, a talenty reprezentujú naše vlastnosti či schopnosti, ktoré by sme mali rozvíjať. Problém je v tom, že evanjelium nehovorí nič o ľudských vlastnostiach či nadobudnutých schopnostiach. Spomenú sa len vtedy, keď sa povie, že prví dvaja sluhovia sú dobrí a verní a tretí je zlý a lenivý.

Zmyslom dnešného Ježišovho podobenstva je náš postoj k darom mimoriadne veľkej hodnoty, ktoré sú nám Bohom prepožičané, alebo ak chceme, zverené do starostlivosti a my sme povinní s nimi podľa toho aj narábať. Teda nie my a naše schopnosti, ale Boh a jeho vlastníctvo sú stredobodom Ježišovej pozornosti. Sv. Hieronym to popísal nasledovne: „Zavolal si apoštolov a zveril im evanjeliovú náuku, jednému viac, druhému menej. Nie akoby štedro a skúpo, ale podľa schopností tých, čo ju mali prijať.“

Spasiteľ teda od nás, jeho učeníkov, právom očakáva, že budeme s talentmi, ktorých vlastníkom je Boh a nám sú dočasne zverené, náležite hospodáriť a patrične ich rozmnožíme. Tými talentami je evanjelium, celé Božie Slovo, ktoré máme tomuto svetu ohlasovať, je ním poukazovanie na Božie kráľovstvo už tu na zemi vo vzájomnej láske, dokonca aj k nepriateľom, ktorú máme žiť, sú nimi blahoslavenstvá, ktoré máme v každodennej realite uskutočňovať, patrí medzi ne Ježišova smrť na kríži a zmŕtvychvstanie, o ktorých máme svedčiť a takto by sme mohli pokračovať ďalej.

Každé jedno slovo, ktoré vyšlo z Božích úst, je takým talentom, ktorého rozmnoženie bolo zverené nám, pokračovateľom života apoštolov. Talenty vzišli od Boha a on nám ich na obdobie nášho života prepožičiava. My ich máme zhodnotiť, aby sme ich na sklonku života vrátili ich majiteľovi podľa možností čo najviac rozmnožené. Za vzor nám v tom môže poslúžiť apoštol Pavol, ktorý o sebe v 1. Kor (9, 16-17) povedal: „Veď ak hlásam evanjelium, nemám sa čím chváliť; to je moja povinnosť, a beda mi, keby som evanjelium nehlásal. Ak to robím z vlastnej vôle, mám nárok na odmenu, ale ak nie z vlastnej vôle, je to služba, ktorá mi je zverená.“

Pri zveľaďovaní zverených talentov by sme nemali zabúdať, že z nášho zaobchádzania s nimi budeme raz Bohu skladať účty. Origenes si všíma, že „nie sluhovia idú za pánom, aby ich súdil, ale Pán prichádza k nim, až sa naplní čas, čiže potom, ako ich vyslal postarať sa o spásu duší.“ Dôležitým momentom tejto časti evanjelia je fakt, že keď pán karhá posledného sluhu za to, že nijako nerozmnožil zverený talent, nazýva ho zlým. V gréckom origináli (ponērós), čo je doslova zhubný, skazený ako diabol.

Milí priatelia, sú to veľmi silné slová, ktoré majú byť pre nás varovaním, aby sme nehľadali výhovorky, že sme nevedeli kde, komu a ako máme ohlasovať evanjelium, či svedčiť o Bohu. Inými slovami povedané, že sme nedokázali rozmnožiť Bohom nám prepožičané talenty. Možností ako to uskutočniť vždy bolo, je a bude dosť. Podľa sv. Hieronyma si lenivý sluha zavaril aj tým, „že aby ospravedlnil svoje hriechy, k lenivosti a nedbalosti pridal i zločin pýchy. Mal jednoducho priznať nečinnosť a hospodára prosiť, no on ho naopak haní, že je tvrdý a vraví, že on konal rozumne, aby snáď pri snahe o zisk neohrozil vklad.“ Takýto zdanlivo racionálne hospodárny postoj je jedine v záujme kniežaťa tohto sveta, ktorý by každý jeden Boží talent najradšej zakopal hlboko do zeme, aby sa k nemu nikto iný nedostal a nebol mnohonásobne rozmnožený.

Preto nezabúdajme, že to akým spôsobom od Boha do opatery zverené talenty rozvíjame, takým spôsobom spoluurčuje našu synovskú identitu a dávame Bohu najavo, že dnešné Spasiteľove slová berieme vážne. Ak sa nám toto podarí uskutočniť, môžeme sa tešiť z toho, že vynesený konečný verdikt – dobrý a verný sluha; bol si verný nad málom, ustanovím ťa nad mnohým: vojdi do radosti svojho pána – sa bude jedného dňa vzťahovať aj na nás. Amen.

fr. Gabriel Peter Hunčaga, OP