19. nedeľa v období cez rok

Dnešné čítania – či už z listu Hebrejom alebo z evanjelistu Lukáša – majú jednu nádhernú zjednocujúcu myšlienku: VIERA a STRACH. Autor listu Hebrejom prechádza v stručnosti dejinami spásy a poukazuje na veľkosť viery, ktorú vlastnili naši predkovia vo viere.

 

Ježiš v evanjeliu zasa dôrazne žiada: ”Neboj sa, malé stádo…” Tieto dve veci – viera a strach – spolu súvisia, sú vlastne opačnými pólmi jednej a tej istej veci. Kde je absolútna viera tam niet vôbec strachu a zasa naopak, kde je absolútny strach, tam niet žiadnej viery. Čím väčšia viera, tým menší strach. A tak sa pozrime dnes na tieto dve veci zbližša. Myslím, že žiaden z nás nie je vyňatý spomedzi tých, ktoré vo svojom živote bojujú so strachom.

Keďže priviesť ľudí k viere je hlavným zmyslom biblického ohlášania, potom aj konfrontácia strachu tam, vo sv. Písme, obsadzuje centrálne miesto. Naozaj, strach je ľudská emócia, ktorou sa Sväté Písmo zaoberá najviac a je treba povedať, že strach môže byť zdravý aj nezdravý, resp. dobrý aj zlý. V Písme nájdeme veľa miest, kde sa hovorí aj o zdravom aj o nezdravom strachu. Strach je významná téma, ktorá sa nachádza v Písme od knihy Genezis až po Zjavenie sv. Jána. V rajskej záhrade vidíme Adama a Evu ako sa skryli pred Bohom po svojom páde.

Aj u Abraháma, krátko po jeho povolaní opustiť rodnú zem, vidíme strach. Pán mu hovorí: ”Neboj sa, Abrahám! Ja som tvojím štítom; tvoja odmena bude veľmi veľká.” (Gen 15, 1) Aj Mojžiš bol veľmi vystrašený keď sa dozvedel o svojom povolaní a o svojej misii. Keď sa čítame o Mojžišovi a o jeho strachu, ako sa rozpráva s Pánom o svojej neschopnosti prijať jeho misiu, sme prekvapení, koľko dôvodov tam uvádza, prečo nemôže ísť v mene Pánovom k faraónovi. Stále a do nekonečna opakuje, že je pomalý v reči. Keď už je v koncoch, Pán poverí Árona, aby sa stal Mojžišovým, hovorcom (Ex 3 a 4). Proroci, ako Jeremiáš, Izaiáš, Ezechiel, Amos a Jonáš, všetci do jedného prežívajú enormný strach z toho, k čomu ich Pán volá. Všetci majú dôvody a výhrady.

Keď si všimneme Máriu, Ježišovu matku, aj tá prežíva strach, keď sa zrazu pred ňou objaví anjel s posolstvom od Boha. Anjel ju ukľudňuje pred tým, než jej povie, čo Pán s ňou zamýšľa, ako si želá, aby sa stala matkou Ježišovou. Mária sama sa tiež musela vyrovnať s týmto svojím zdravým strachom, než bola schopná slobodne sa podvoliť vôli Pánovej (Lk 1, 26-38).

Strach, veľký strach, nájdeme aj u apoštolov a ostatných nasledovníkov Ježišových, ako tak konfrontovali to, čo od nich Pán žiada. Strach sám o sebe nie je negatívnou, zlou, škodlivou emóciou. Ak je zdravý, tak nám slúži k rastu. Zdravý strach nás chráni pred nebezpečenstvami nášho života a vyzýva nás, aby sme sa proti nim postavili, alebo aby sme sa nejako pred nimi ochránili. Nezdravý strach je však emócia, ktorá je veľmi škodlivá, ktorá dokáže priviesť človeka doslova do paralýzy.

Ako sa vyrovnávame s nezdravým strachom? Vierou! To nám hovorí dnešné Božie Slovo.

Čo je to viera?

V dnešnom čítaní máme stručnú definíciu: „Viera je základom toho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme.“ Tvrdenia, o ktorých sa sami nemôžeme presvedčiť, že sú pravdivé, prijímame na základe viery.

Zároveň je viera postojom otvoreného náručia človeka voči životu. Vo viere a prostredníctvom viery sme schopní postaviť sa do pozície otvorenosti voči Bohu, voči sebe a voči iným. Ak máme byť naplno vyvinutými osobnosťami to predpokladá, že budeme ľuďmi, ktorí sa nachádzajú v postoji viery.

My , kresťania vychádzame z Nového Zákona, z posolstva Ježišovho. Prekonávanie strachu je tam naznačené nádhernou, často sa opakujúcou témou, ktoré má tri prvky: vyvolenie, misiu a požehnanie (alebo prítomnosť prísľubu). Táto téma sa dá jednoducho vyjadriť slovným spojením: ”Choď! Konaj! JA-SOM-S-TEBOU!” V celom Písme stále a konštantne nachádzame v ľuďoch strach, keď konfrontujú svoje povolanie, ktoré dostávajú od Pána, keď prijímajú jeho misiu a keď si uvedomujú veľkolepú skutočnosť, že s nimi, v celom ich živote, v celom ich povolaní, v celej ich misii je s nimi prítomný Boh. Mohli by sme uvádzať jeden príklad za druhým z Písma, kde je možné vidieť, ako mužovia a ženy viery prežívajú strach (zdravý aj nezdravý) vždy, keď sa stretávajú vo svojom živote s Pánom a keď sú konfrontovaní jeho Slovom.

Naša náboženská skúsenosť v rámci kresťanských dejín nám poukazuje na to, že Pán vždy preniká do hĺbky nás ľudí, nášho ducha, a zasahuje aj do tých najtajomnejších zákutí našich duší, kde sa snažíme skryť aj pred ním aj pred sebou samými strach. Pán Boh nás volá k tomu, aby sme sa stretli so svojím strachom, ktorý nosíme vo svojom tele a vo svojich kostiach, a aby sme prijali jJežišovu, transformujúcu prítomnosť a moc, a aby sme tak prekonali tie oblasti nášho bytia, ktoré sú ešte stále naplnené temnotou a strachom. Jeho časté slová, adresované ľuďom, ktorí boli zachvátení takýmto strachom boli: ”Neboj sa!” ”Nebuď ustarostený!” V evanjeliách nájdeme vyše 60 takýchto povzbudzujúcich viet.

Každý z nás sme vyvolení a každý z nás sme dostali misiu. Túto misiu by sme mali vykonať. U každého z nás sa odohráva to, čo sme si naznačili tou trojitou výzvou: Choď! Konaj! Ja-som-s-tebou! Je to teda vyvolenie, misia a požehnanie. Toto sa týka všetkých oblastí aj nášho života. Všetci sme volaní opustiť svoj úkryt a ísť von, rozvíjať svoje dary a schopnosti a tak vykonávať misiu, ktorú nám zveril Boh. Poddanie sa strachu, by bolo zradou povolania a misie. Ježiš poslal a dal svojím učeníkom na to, aby mohli svoje povolanie a svoju misiu úspešne vykonávať, svojho Ducha so svojimi darmi. Medzi nimi zvlášť sa v súvislosti so strachom vynímajú dar nádeje a dar odvahy. Ak sa cítime paralyzovaní strachom, možno sa žiada od nás, aby sme boli viac pre tieto dary otvorení.

Na naše strachy, ktoré prežívame každodenne, odpovedá dnešné Božie Slovo slovami: „Neboj sa, maličké stádo, lebo vášmu Otcovi sa zapáčilo dať vám kráľovstvo.“ Keď tomu uveríme, naše strachy zmiznú. Amen

 

fr. Humbert Ondrej Virdzek, OP