V dnešnom evanjeliu počúvame  Ježišove vážne a zvláštne slová. Chce zapáliť zem. Hovorí proti pokoju. Naše najobľúbenejšie obrazy Ježiša sú pokojné obrazy: Ježiš je obklopený deťmi alebo nesie ovečku, ktorá odišla na scestie.

 

Tieto pokojné obrazy nás priťahujú. Aký zmysel môže mať, keď Ježiš hovorí, že prichádza, aby vytvoril rozdelenie a túži zapáliť náš svet? Možno sme nepochopili Ježišovo posolstvo? Mýlime sa, keď tvrdíme,  že Ježiš je Kniežaťom Pokoja?

Nemýlime! Ježiš prináša pokoj. Jeho pokoj však nebude naplnený až do posledného dňa, keď Ježiš ustanoví Božie kráľovstvo. Pred týmto časom sa musí dôkladnejšie zvážiť úloha pokoja.

Keď nasledujeme Ježiša a chceme dosiahnuť pokoj, nemusí to byť  pokojný proces. Skutočný mier je viac ako neprítomnosť vojny. Je to život postavený na dobrote a spravodlivosti. Pokiaľ žijeme vo svete, kde je prítomná nespravodlivosť a zlo, je potrebné odporovať tomuto zlu a nespravodlivosti. A oponovanie zlu je ťažko pokojné. Ježiš nás skutočne volá k pokoju, ale dosiahnutie pokoja je často znepokojujúce a bolestivé.

Keď sa snažíme pochopiť Ježišove slová v evanjeliu, je potrebné mať na pamäti dôležitý rozdiel: rozdiel medzi udržiavaním súčasného stavu, teda „udržiavaním pokoja“ a „tvorením pokoja“. Kresťania sú povolaní, aby vytvárali pravý pokoj. Ak urobíme pokoj najvyššou prioritou, nikdy nikomu a ničomu nedovolíme rozrušiť nás alebo prebudiť k činnosti. Budeme mať vždy sklon udržiavať súčasný stav a budeme sa báť niečo urobiť. Takýto prístup predstavuje riziko prekrytia nespravodlivosti a zla, ktoré sú medzi nami. Keď sa toleruje zlo, rozhodnutie nič nerobiť je v protiklade so šírením Božieho   kráľovstva.

Ak urobíme z pokoja najvyššiu prioritu, nikdy si nedovolíme povedať, že konkrétny stav je urážlivý, a musíme ho zmeniť.  Ak je našou najvyššou prioritou udržiavanie súčasného stavu, nikdy nebudeme mať odvahu konfrontovať člena rodiny s jeho alkoholizmom alebo hovoriť o  zneužívaní na pracovisku. Bola to mylná túžba udržať pokoj, keby sme videli páchanie nespravodlivosti a pohoršenia a nič by sme voči tomu neurobili. Ak sa v minulosti konala nejaká nespravodlivosť a väčšina kresťanov  k tomu mlčala, aby si zachovali zdanlivý pokoj,  táto nečinnosť je pohoršením pre nasledujúcu generáciu.

Nie sme povolaní, aby sme si len „zachovali svoj pokoj“. Sme povolaní slúžiť pokoju. To samozrejme neznamená, že rozhnevanie ľudí je samo osebe cenné. Nahnevaní ľudia často sú často kontraproduktívni, ale urobia viac zla ako dobra. Ale vo svete, kde existuje zlo, je niekedy potrebná opozícia a konfrontácia, aby slúžili mieru. Pokoj musíme mať v srdci, ale naše skutky môžu vyvolať to, že nás dokonca budú nenávidieť. Môžeme byť  povolaní slúžiť mieru pochodom proti nespravodlivému zákonu alebo proti nespravodlivej vojne. Môžeme byť povolaní slúžiť mieru postavením sa proti niekomu, ktorý má v spoločnosti určitú autoritu, ale  ktorý ignoruje práva iného. Mohli by sme byť povolaní slúžiť mieru tým, že v pravý čas otvorene a priamo povieme pravdu v našej rodine, na našom pracovisku alebo i v cirkvi – aj keď hovorenie pravdy prináša riziká.

Teológ Liam Sword spomína zo svojich seminárskych čias takúto príhodu. Študoval v kňazskom seminári v Írsku. Z času na čas sa zvykol poprechádzať po miestnom cintoríne, na ktorom boli pochovaní mnohí významní profesori a členovia fakulty. Ich hroby sú honosné a na ich náhrobkoch je popísaných veľa chvál. Je tam ale jeden hrob, ktorý nemá na sebe žiadnu chválu. Iba meno: Walter MacDonald. Kto bol tento človek? Prečo nemá na náhrobku žiaden citát, ktorý by prezrádzal čosi z jeho života? Odpoveďou sa zdá byť jeden latinský nenápadný nápis, ktorý sa nachádza na samom spodku náhrobka: Obiit in festo Sancti Athanasii (zomrel na sviatok sv. Atanáza). Tento nápis je dosť neobvyklý no možno práve preto sa zdá byť odpoveďou na spomínaný problém. Sv. Atanáz bol totiž biskupom v Alexandrii vo 4. storočí. Bol veľmi nenávidený svojimi súčasníkmi. Preto, že vážne poukazoval na ich nesprávne postoje a omyly, včetne vladára a bol poslaný 5 krát do vyhnanstva. Na základe tohto jeho údelu sa v cirkvi zaužívala veta: Athanasius contra mundum (Atanáz proti svetu). Walter MacDonald bol pravdepodobne takým, ako tento Sv. Atanáz a to bol dôvod, prečo mal byť aj po smrti zabudnutý. Neskôr sa ale stalo, že istý spisovateľ  napísal o ňom knihu: dal si tú námahu a preskúmal život zabudnutého profesora.

Odvaha je vlastnosť, ktorá veľmi chýba ľuďom nášho veku. Vlastne chýbala vždy. Odvaha v boji proti zlu. O koľko menej zla by sa bolo bývalo vykonalo, keby sa bolo našlo viacej odvážnych ľudí? Napríklad keby počas nacistického režimu v Nemecku boli ľudia, ktorí by hovorili a konali viac, keď videli, čo sa robí. To isté v komunistickom Rusku alebo v Mao Tze-tungovej Číne. Je pravda, že nie všetci ľudia v týchto režimoch a situáciách boli slepí a hluchí a že mlčali, ale bolo ich málo a preto toľko trpeli. O čo viac bolo tých, ktorí toto zlo videli, a pritom sa robili, že sú slepí.

Slúžite mieru alebo len sa snažíte zachovať súčasný stav? To je zásadná otázka. Ak sa pokúsime zachovať vonkajší pokoj, aby sme zakryli zlo, to zlo nás nakoniec zničí. Ak však dokážeme, s opatrnosťou a silou, čeliť zlu, ktoré nás obklopuje, slúžime pokoju.

Naše úsilie čeliť zlu sa samozrejme zahráva s ohňom a veru, môžeme sa aj popáliť a môže to aj bolieť!  Ale keď zapálime oheň, aby sme zničili sily, ktoré sú proti Božiemu kráľovstvu, buďme si istí, že je to ten oheň, ktorý Ježiš chce, aby horel.

fr. Humbert Ondrej Virdzek, OP