Z dnešného evanjelia nám vyplývajú dva problémy: Prvý problém: za čo šiel boháč do pekla?

Ľudia, ktorí si vypočuli podobenstvo Ježišovo o boháčovi a Lazárovi, sa mohli právom pýtať: za čo išiel tento boháč do pekla, predsa nič zlé nevykonal: nikoho neokradol, nikoho nezabil?

 

 

Išiel do pekla za hriech zanedbávania dobrého. V latine jestvuje slovná podobnosť medzi hriechmi comissione (spáchať zlo) a omissione (zanedbať vykonanie dobra). Hrešíme nielen myšlienkami, slovami, skutkami, ale aj zanedbávaním dobrého. Neurobil síce nič zlé. Ale neurobil ani nič dobré. A preto šiel do pekla.

Koreňom, z ktorého vyrastá hriech zanedbávania dobrého, je sebectvo. Sebca – hoci mnohokrát čisto nevedome – nenapadne všímať si ľudí okolo seba a ich potreby. Nemusí robiť ľuďom výslovne zle. Vo väčšine prípadov sebci nerobia ľuďom zle. No nerobia im ani dobre. Pre nich sú ľudia, hlavne tí, ktorí by mohli potrebovať ich pomoc, priesvitní – ako okno. Nevidia ich. Keď z nich nemôžu mať pre seba žiaden úžitok, tak si ich nevšímajú.

Sebectvo je vždy neresť. Sebectvo je súčasť vývojového cyklu človeka: patrí ku charakteristikám dieťaťa. Dieťa ho potrebuje, inak by neprežilo. Potrebuje zamerať nielen svoju pozornosť, ale aj pozornosť iných len na seba a na svoje potreby. No ak dieťa nevyrastie z tejto svojej vlastnosti, stane sa zúfalo nedozretým a nedospelým. Dospelý sebec nie je dospelý. Je dieťaťom. Či ste nevideli okolo seba zopár alebo niekedy aj dosť veľa takýchto “dospelých” detí? Ich správanie je veľmi viditeľné a odporné. Sú nároční, arogantní a nevďační. Niekedy nám ich je ľúto, no vo väčšine prípadov cítime voči nim hnev alebo hnus.

Ak o tomto hovoríme, myslíme vo väčšine na ľudí okolo nás. Myslíme tu na ľudí, ktorých egoistické správanie je také viditeľné a také do očí bijúce, že ich niekedy možno charakterizovať ako ľudí trpiacich na vážnu poruchu osobnosti (t.j. narcizmus – toto je porucha, v ktorej sa sebectvo a egocentrizmus prejavuje v extrémnej až chorobnej podobe). Seba z toho vynímame. No prebuďme sa. Sklon k sebectvu je v každom jednom z nás. Ak aj nie sme výslovne sebeckí, to, že máme v sebe tieto sklony, sa nám ukáže v slabých chvíľach nášho života.

Odborníci niektoré takéto situácie aj menujú: Napríklad choroba. Človek, ktorý sa dlhšie necíti telesne alebo duševne dobre, má najväčšiu pravdepodobnosť stať sa sebeckým, na seba prehnane zameraným a náročným. Spýtajte sa zdravotných sestier, ako sú mnohí chorí zameraní len na seba.

Alebo dlhšie obdobie emocionálneho alebo fyzického stresu (záťaže alebo vyčerpanosti) môže tiež spôsobiť, že človek sa stane zúfalo do seba zahľadeným. Alebo aj situácia, v ktorej je niekto ochudobnený o emocionálnu oporu môže spôsobiť reakciu zahľadenosti do seba a sebectva.  Aj opravdivo veľkodušný a dobrosrdečný človek sa môže zrazu v období krízy stredného veku stať až neobvyklo zahľadeným iba do seba.

Všetky tieto bežné situácie sú znakom toho, že aj z mnohých veľkodušných a nesebeckých ľudí sa z času na čas stávajú sebci, a teda že v sebe nosia sklon k sebectvu. Vojna so sebectvom nie je v nás nikdy naplno vyhratá. Každá z týchto bežných stres spôsobujúcich situácií by nás mala viesť k tomu, aby sme sa na chvíľu zastavili a čestne a otvorene sa spýtali seba samých: Nestávam sa náhodou sebeckým? Mám už detské obdobie môjho života úspešne a definitívne za sebou? Opustil som túto etapu svojho života nadobro? Odpoveď bude vždy: NIE. Potenciál k návratu k sebectvu je stále tu, v nás.

Ako bojovať so sebectvom?

Prvé základy sa kladú v rodine. Mnohí z nás sme vyrástli v rodinách, kde sa štedrosť a otvorenosť voči iným ľuďom považovala za nesmierne dôležitú vlastnosť človeka. Hlavne na dedinách majú niektoré matky zvyk, keď sa čosi varilo, poslať aj susedom alebo opusteným ľuďom (zo zabíjačky, z lekváru, z koláča…) Alebo keď niekto ochorel alebo bol osamelý, pravidelne sa týmto ľuďom pomáhalo a deti boli do toho tiež zapojené. No aj tam boli rodiny, ktoré žili len pre seba. Takéto rodiny začnú skôr či neskôr žať ovocie takéhoto svojho postoja: srdce takýchto detí je totiž sebecké – voči každému, aj tým najbližším.

Druhý problém: prečo šiel Lazár do neba?

Snáď za to, že bol chudobný, že mal vredy, že bol opustený? Bol toto dôvod jeho večnej odmeny? Konečne v evanjeliu niet zmienky o tom, že by bol vykonal čo len jeden dobrý skutok. Odpoveďou môže byť jeho meno. Lazár je jedinou postavou zo všetkých postáv nachádzajúcich sa v Ježišových podobenstvách, ktorá má meno. A meno je v biblických príbehoch tohto druhu vždy dôležité, lebo obyčajne vyjadruje základnú charakterovú črtu dotyčného človeka. A tak meno Lazára musí byť dôležité aj na pochopenie jeho charakteru.

Meno “Lazarus” je gréckou formou hebrejského mena “Eleazar”, ktoré znamená “Boh je moja pomoc”. Lazár nie je podľa tohto mena len obyčajným chudobným človekom. Je chudobným človekom, ktorý vo svojej chudobe verí a dôveruje v Boha. Niektorí na základe dnešného podobenstva zastávali názor, že vo večnosti sa osudy ľudí obrátia: chudobní sa stanú bohatými a bohatí chudobnými. To však nie je pravda. Bohatí ľudia, ktorí používali svoje bohatstvo k službe Bohu a ľuďom, budú tiež požehnanými vo večnosti. A naopak, chudobní, ktorí prežili svoj život v zatrpknutosti, sebaľútosti a v postojoch z toho vyplývajúcich a ktorí odmietli veriť a dôverovať Bohu, môžu trpieť aj vo večnosti.

A tak centrálnou myšlienkou dnešného podobenstva je toto: ak sa cítiš práve teraz ako Lazár, dobitý chorobou, chudobou a bolesťou, zabudnutý Bohom a tými, ktorým sa darí v tomto živote, buduj si vieru v Boha, aby si prežil v plnej dôstojnosti tento život a smeroval k dôstojnosti života večného. A ak si jedným z tých, ktorým sa darí, otvor svoje srdce pre tých menej šťastných. Niekde v tvojej blízkosti sa iste nachádza nejaký Lazár.

fr. Humbert Ondrej Virdzek, OP