Podobne ako zákonník z dnešného evanjelia aj nás môže zaujímať, ktoré prikázanie  je najväčšie?

Mojžišov zákon obsahuje množstvo prikázaní, ale nie všetky sú rovnako dôležité. Aj my kresťania katolíci máme mnoho rôznych príkazov a zákazov a dokonca sa môže stať, že kvôli jednému, nemôžeme dodržať druhé. Toto bol častý problém, ktorý museli riešiť už židovskí rabíni.

 

 

Prikázania nie sú všetky rovnako záväzné. Existujú prikázania absolútne záväzné a existujú prikázania, ktoré môžeme, v určitej situácií nemusíme, ba dokonca nemáme dodržať. Ak človek nemá v tomto jasne, tak sa mu môže stať, že sa celé roky bude vyznávať len z toho, že piatok jedol mäso a vôbec nevyzná, že nemiloval Boha nadovšetko a blížneho ako seba samého. Otázka v dnešnom evanjeliu mieri na to, čo je najdôležitejšie.

Odpoveď Pána Ježiša je vlastne skrátená verzia príkazu, ktorý z vrchu Sinaj prijal od Boha Mojžiš: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojim srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je najväčšie a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci.“ Sú to prikázania, ktorých zachovávanie je nutné k tomu, aby sme sa neminuli cieľa, a to večnej spásy.

Možno nás zarazí skutočnosť, že sa tu hovorí o láske k Bohu ako o príkaze. Láska k Bohu ako príkaz? Keby sme neboli narušení dedičným hriechom, mali by sme tento imperatív vpísaný hlboko vo svojom srdci.

Mali by sme vpísanú nesmiernu vďačnosť a lásku voči Tomu, ktorý nás stvoril. Vďačnosť a lásku voči svojmu Spasiteľovi, ktorý sa za nás obetoval na kríži.

Ale po dedičnom hriechu  sme zranení. Rozum človeka sa zatemnil, vôľa sa naklonila k zlému. Preto sa nám musí prikazovať tak ako sa prikazuje chorému. Musia sa nám prikázať veci, ktoré nám nechutia, a predsa slúžia k nášmu dobru, lebo naša chuť je pokazená. Chutí nám zlo, ale keď ho urobíme, nie sme šťastní. Dobro nám nechutí, ale keď sa premôžeme a urobíme ho, nachádzame svoje šťastie. Preto sa nám v Desatore prikazujú veci úplne normálne a prirodzené, aj keď pre nás, postihnutých dedičným hriechom, nie úplne samozrejmé.

Milovať budeš Pána, svojho Boha…!“ Nie je tu užité slovo „miluj“ ale „milovať budeš!“. Je to úloha, s ktorou nikdy nebudeme hotoví. Ten, kto miluje Boha nikdy nemôže povedať: „Už som miloval dosť!“ Boha nikdy dostatočne nebudeme milovať, lebo Boha mám vo vlastnom záujme milovať viac ako seba. On je nekonečne väčšia hodnota ako človek, ako ja sám. Správna láska má smerovať vždy k väčšiemu dobru. Mnohí vedia, čo je to láska k žene, k manželovi, láska k deťom, ale vie niekto, čo je to láska k Bohu? Možno ju dokážeme pochopiť až v hodine svojej smrti, keď budeme k Bohu prichádzať.

Milovať Boha znamená milovať správnym spôsobom seba samého, lebo On je tou najúžasnejšou odmenou. Milovať Boha znamená milovať Život, lebo On je Život, mimo neho niet skutočného Života. Milovať Boha znamená milovať aj svojho blížneho, lebo On nám to prikazuje. Milovať Boha znamená milovať svojho brata, sestru, rodiča, ženu, muža, dieťa takým spôsobom, že to všetkých vedie ku šťastiu. Kto miluje Boha, miluje sám seba, lebo kráča cestou k nesmierne blaženej večnosti. Láska k Bohu nás činí vrcholne slobodnými, ale aj vrcholne plodnými, lebo ovocím tejto lásky je najväčšie dobro pre svet, ktoré môžeme urobiť.

Láska k Bohu sa nemusí prejavovať pocitom, ale predovšetkým vôľou, konať všetko, čo Boh od nás žiada. Sám Ježiš hovorí: „Kto zachováva moje prikázania, ten ma miluje!“ A tak, ako sa Božie prikázania týkajú celého života, tak aj láska k Bohu preniká celým životom človeka, celou bytosťou: srdcom, dušou i mysľou.

A Boh nás miluje tak, že žiada od nás to, čo je pre nás najlepšie a ak s ním spolupracujeme, dáva nám  k tomu aj silu. Veď svätý Augustín povedal: „Da quod iubes et iube quod vis.“ – „Učiň (vo mne) to, čo prikazuješ, a potom prikazuj, čo chceš.“ –

Nemilovať Boha to znamená pozvoľne kráčať cestou smrti do záhuby na svoje nešťastie a na svoju hanbu.

„Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci.“ Milovať blížneho znamená vedieť sa vcítiť do jeho potrieb. Robiť len to, čo by som si sám v jeho situácii želal. Robiť pre neho to, čo by urobil Ježiš, keby bol na mojom mieste. Je to schopnosť súcitu. Súcit nielen ohľadom pozemského osudu, ale súcit siahajúci až k večnému smerovaniu. V podstate i láska k človeku má ten istý základ ako láska k Bohu. I láska k človeku sa realizuje zachovávaním Božích prikázaní. Láska je teda poslušnosťou voči Bohu.

Dnešnému človeku sa zdá, akoby nenachádzal dôvody pre lásku k Bohu, akoby nemal prečo milovať Boha, ale na druhej strane, seba samého zbožňuje. Uznáva, že je hodnotou a dokonca je pyšný na svoj rozum a talenty, na svoju postavu a telesnú krásu. Akoby zabudol počítať a domýšľať skutočnosti. Odkiaľ to všetko je? Kto nás tak úžasne stvoril, že človek kvôli človeku stráca hlavu?

Dôvody pre lásku k Bohu môžme nájsť v kráse a veľkosti vesmíru, ale aj v sebe. Aký vznešený je Boh vo svojom stvorenstve, v kráse hviezd, galaxií, v kráse zvierat, rastlín, buniek, atómov, ….

Aký krásny sa zjavuje Boh v človeku, ktorý zachováva Božie prikázania a koná na tomto svete dobro! Aký škaredý môže byť človek v hriechu, nenávisti, zlobe, ako dokáže v sebe ničiť Boží obraz, na ktorý je stvorený!

 

Zakončím slovami sv. Františka:

„Buď vôľa Tvoja, ako v nebi tak i na zemi;

aby sme Ťa milovali celým srdcom, keď na Teba budeme stále myslieť;

celou dušou, keď po Tebe budeme stále túžiť;

celou mysľou, keď ku Tebe budeme smerovať všetky svoje úmysly a vo všetkom budeme hľadať Tvoju česť;

a celou svojou silou, keď dáme všetku svoju energiu a schopnosti duše i tela do služby Tvojej lásky a nikam inam,

a aby sme milovali svojho blížneho ako sami seba,

keď strhneme všetkých, ako sme len schopní, k Tvojej láske

a keď sa budeme radovať z dobra druhých ako z vlastného, budeme mať účasť na ich utrpení a neublížime nikomu.“

Amen

fr. Humbert Ondrej Virdzek, OP