Minulou nedeľou Krstu Krista Pána sme ukončili Vianočné obdobie. A dnešná nedeľa nadväzuje  na začiatok verejného účinkovania Ježiša Krista, úryvkom o svadbe v Káne Galilejskej. V čom tieto čítania nadväzujú?

Tým prvým momentom je priblíženie sa Boha k ľuďom. Už pri krste sa Ježiš, ktorý nemal hriech, stáva blízky ľuďom tým, že zostupuje do vôd Jordánu, kde sa ľudia očisťovali od hriechov. Týmto skutkom je zvýraznené tajomstvo Vianoc, kedy sa Boh stáva človekom, aby sme sa v jeho spoločenstve my mohli stať blízki Bohu. Práve o tomto tajomstve priblíženia sa Boha je dnešné prvé čítanie. Božia blízkosť a božie zaľúbenie v človeku spôsobuje premenu. „Nebudú ťa viac volať Opustená a tvoju krajinu Osamelá. Ale budú ťa volať Moja potecha a tvoju krajinu Nevesta.“ Je to veľmi silné, ako už prorok Izaiáš používa jazyk obrazov zo svadby a z prejavov lásky medzi ženíchom a nevestou, ktoré sa najviac približujú duchu Božej náklonnosti k človeku, aby vyjadrili jeho túžbu po obnovení spoločenstva s ním.

No Písmo nechce idealizovať. Skôr ako by sa mohlo odohrať nejaké božie priblíženie a skôr ako by človek mohol zažiť tú intenzitu spoločenstva s Bohom, je potrebné byť konfrontovaný s realitou, ktorá nie je až taká oslnivá. Boh sa stretáva so skutočnosťou ľudskej opustenosti a samoty. A už na začiatku Písma v knihe Genezis môžeme čítať že samota nie je dobrá : „Nie je dobré byť človeku samému.“ (Gn. 2,18) A je zaujímavé vidieť, že tak ako v knihe Genezis ani v ľudskej skúsenosti nie je v sile človeka samého, prekonať túto realitu individuálnosti človeka, ktorá na nás dolieha v danej podobe. No je v ľudskej schopnosti žiť ducha blahoslavenstiev, ktoré nás učia zároveň žiť realitu chudoby, plaču, hladu, … (nedostatku) a božieho slova, ktoré nesie nie len prísľub naplnenia, ale dáva aj silu spoločenstva s Bohom, aby sme na ceste životom, každodennou snahou, zažívali túto božiu posilu v našej slabosti a zároveň našu postupnú premenu k naplneniu jeho prísľubu.

Tým druhým momentom dnešnej bohoslužby slova, ktorý môžeme nájsť v evanjeliu, je tajomstvo premeny. Podobne ako v prvom čítaní, zázrak premeny sa odohráva v momente stretnutia ľudskej nedostatočnosti s božou silou blízkosti a milosti. Hostiteľom došlo víno a sami s touto skutočnosťou nevedia veľa urobiť. Aj nám sa pri našom plánovaní a snahe urobiť to najlepšie môže stať, že všetko čo urobíme sa môže zdať ako nedostatočné. A môžeme byť pokúšaní k postoju, že všetko zvládneme sami. A človek má naozaj veľmi veľkú silu obetavosti a húževnatosti popasovať sa s mnohými ťažkosťami, ktoré život prináša. No v evanjeliu zaznievajú, v tomto momente skúšky, slová Márie: „Urobte všetko, čo vám povie!“ Tieto Máriine slová nechávajú vstúpiť Slovo do životnej reality človeka a konať v duchu spolupráce s Bohom. Tento priateľský duch spolupráce a služby, dokáže v živote konať zázraky. O tomto Duchu hovorí Pavol v dnešnom druhom čítaní z listu Korinťanom.

V tomto Duchu božieho spoločenstva sa môže odohrať jedno veľké tajomstvo. Žiaden človek tu nestráca svoju originálnosť a jedinečnosť, no tieto ľudské rozdiely na seba nemusia narážať a viesť k vzájomnej rivalite a zvýrazňovaniu jedinečností jednotlivcov, na úkor spoločného dobra. Práve naopak, môžu prispieť k spolupráci a harmónii darovania osobných chariziem pre spoločné dobro. Znie to pekne, ale uskutočniť to nie je vôbec jednoduché. Preto je potrebné prijať toto úsilie a urobiť v ňom to, čo môžeme. Bohu stačí prejav našej ochoty a naše úsilie, aby sa v živote diali zázraky premeny a stretnutí, tak s Bohom ako aj s blížnymi, a aby boli radostnou oslavou blízkosti, ako pri svadbe.

 

fr. Irenej Maroš Fintor, OP