Jednou z charakteristík súčasnosti je metafora, ktorú rád používa aj pápež Frantiešk. Hovorí o „tekutej dobe“. Tento obraz si prepožičal od filozofa Zykmunta Baumana. Jej nosnou témou je nekonečné more možností, ktoré dokáže obtiecť každú prekážku, aby bol dosiahnutý chcený výsledok.

 

 

Najväčšou prekážkou je niečo pevné, stabilné, trváce, pretože to zo sebou prináša ťažkosti, obety, potrebu záväzku a možného zlyhania. Motív tejto knihy sa môže zdať mnohým lákavý, ako cesta k úspechu, až do chvíle, kým udalosti života neobtečú nás, alebo niekoho z našich blízkych.

V dnešnom prvom čítaní sme počuli o potope a Noemovej arche. Je pekné ako svätopisec nevyzdvihuje ani jeden princíp – statický či dynamický – ale hovorí o arche plávajúcej na vodách potopy. Oba princípy sú v živote človeka potrebné a keď sa jeden z nich príliš akcentuje, je náchylný sa zdeformovať. Príbeh o Noemovi pekne vykresľuje, ako všetko na zemi je nestále. Ľudia, ktorí boli zvyknutí chodiť po suchu, sú zrazu zničení prívalom vody. Naše istoty sú často tak neisté, ako mnohé z nádejí, plánov a očakávaní Noemových súčasníkov. A napriek tomu, že je na tejto zemi všetko dočasné, v človeku je neuhasiteľná túžba po večnom a stálom, po istote a bezpečí. Ako to však dosiahnuť? Mnohí ľudia totiž v živote zažili toľko sklamaní, že sa im zdá ako najľahšia cesta, odignorovať túto túžbu, ako nesplniteľnú. Písmo však ponúka cestu. Našou stálosťou na ceste života nie je žiadna vec tohto sveta. Boh dáva človeku zmluvu a prísľub vernosti jej naplneniu, aj keby človek znovu padol a zlyhal.

V tejto zmluve sa nejedná o žiaden kus papiera, ani o text vytesaný do kameňa. Stelesnením zmluvy medzi Bohom a človekom je sám Ježiš. Boh, ktorý sa stal človekom. Aby vo svojom tele dokázal vernosť tejto zmluve až do krajnosti. Ježiš bol slobodný voči mnohým konvenciám, zvykom svojej doby. Bol slobodný aj voči očakávaniam jeho okolia. To však, kde Ježiš nehľadá alternatívy je, keď stojí tvárou v tvár voči chudobe a utrpeniu človeka. Vtedy dokáže ísť proti prúdu. Druhým pevným bodom v Ježišovom živote je, o tom hovorí dnešné evanjelium, keď je pokúšaný, aby sa v jeho živote stali stredobodom iné veci ako Boh. Je to Božie slovo, ktoré ho vedie odolať pokušeniu. Lebo vie, že keby zaprel Otca, stratí sám seba a to pre čo je poslaný. Stratí svoj vnútorný pevný bod, ktorý mu pomáha objať mnohosť a rôznorodosť života.

Na začiatku pôstu nás Ježiš učí zápasiť s pokušením, aby nám na jeho konci pomohol v tichu kríža, kde už slová nemajú žiadnu váhu. Iba tichý súcit trpiaceho s trpiacimi, križovaného s križovanými, potupeného s tými, ktorí si myslia, že zvíťazili. Vnímať múdrosť kríža v zápase s domnelými mocnosťami sveta nás môže priviesť k silnému kartuziánskemu heslu: Stat crux dum volvitur orbis. Kríž stojí, zatiaľ čo svet sa točí. Nech je aj tento pôst pre nás príležitosťou vnútornej obnovy, aby sa aj naše životy stali výrečným svedectvom obetavej lásky. Podľa vzoru Ježiša skúšaného životom, i satanom, no osláveného Otcom.

 

fr. Irenej Maroš Fintor, OP