„Všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli.“
Šaty robia človeka, zvykne sa hovorievať v rôznych situáciách každodenného života. A je na tom niečo pravdy. Šaty vedia dať určitú pridanú hodnotu a výraz radosti pri svadbe, dôstojnosti na plese, smútku pri pohrebe, vyniknutiu hlasu a hudbe pri koncerte vo filharmónii. No sú tiež šaty, ktoré prezentujú určité hodnoty či autoritu. Keď si sudca oblečie súdny talár, vojak vojenskú uniformu, lekár svoj biely plášť alebo kňaz svoju kňazskú reverendu, či rehoľník svoj habit. Ako v tomto všetkom rozumieť slovám, že všetci čo sú pokrstení v Kristovi, sú oblečení v Krista? Ako sa dá obliecť do osoby? A čo to vôbec znamená byť oblečení do osoby?
Odpoveď podáva dnešné evanjelium a v ňom Ježišove otázky: Za koho ma pokladajú ľudia? Za koho ma pokladáte vy? Tým prvým momentom odpovede je, že apoštoli sú s Ježišom. Nie sú len vonkajšími, vzdialenými pozorovateľmi, ktorí by zaregistrovali že existuje nejaký Ježiš z Nazareta. Apoštoli, ktorí sú druhými protagonistami dnešného evanjeliového príbehu, sú bytostne zaangažovaní, sú s Ježišom. Toto bytie s Ježišom v sebe zahŕňa veľa skúseností, nad ktorými aj apoštoli uvažovali a potrebovali si formulovať osobnú odpoveď. Kým je pre mňa Ježiš? A sám Ježiš ich k tomu vyzýva, aby vyjadrili za koho ho pokladajú. Na tejto osobnej rovine sa stretáva vnútorné uvažovanie a vonkajšie pozorovanie osoby Ježiša. Počúvanie jeho slovám. Vnímanie jeho skutkov a postojov. Zasadenie jeho osoby do širších súvislostí, veď sám Ježiš na seba vzťahuje slová Písma. V skratke, v centre toho bytia s Kristom sa skrýva to, že ho apoštoli poznali. Nie len ako fakt, ale mali s ním hlboký osobný vzťah.
No tu prichádza zlom, akt viery. Vo chvíli kedy apoštoli pozitívne prejavia svoju dôveru voči Ježišovi, kedy prejavia navonok to osobné a vnútorné spojenie s Ježišom, vtedy aj Ježiš povie niečo osobné a dalo by sa povedať najvnútornejšie z jeho prežívania, čo vzájomne vyžaduje vieru. V momente, kedy Peter vyzná, že Ježiš je mesiáš, vtedy Ježiš začne hovoriť o mesiášovi, ktorý bude trpieť. Ale toto utrpenie nie je cieľom. Cieľom je nový život vo vzájomnom spoločenstve, súčasťou ktorého je aj prijatie utrpenia. Chcieť byť s druhým, napriek tomu, že to nebude iba o radosti, ale aj o znášaní ťažkostí. Na túto odpoveď nestačí prirodzená ľudská predispozícia. Ona rada prijíma dobré, ale uteká pred utrpením a ťažkosťami. Pre prijatie takéhoto postoja potrebujeme vieru, danému človeku ale i Bohu, ktorý ako prameň všetkého života je tiež cieľom života, ktorý nekončí ani smrťou.
Ako sa my môžeme obliecť do Krista? Tým, že Ježišov príbeh sa stane súčasťou nášho osobného príbehu. Že mu budeme rozumieť, nie ako sluhovia, ale ako priatelia. Že budeme vnímať jeho veľkodušnosť a akt jeho obetavej lásky na kríži za nás, sprítomňovaný vo sviatostiach, Písme, modlitbe. Tým, že sa budeme snažiť porozumieť aj jeho utrpeniu, ktoré Ježiš neskrýva a nezamlčiava. Otvorene o ňom hovorí so svojimi apoštolmi a pripravuje ich na príchod jeho hodiny. Lebo vie, že to bude skúškou ich vzťahu, ba čo viac, skúškou ich viery.
Keď sa takto krstom obliekame v smrť a zmŕtvychvstanie Krista, pomáha nám to učiť sa obliekať aj do našich najbližších – manžela, manželky, bratov, sestier, príbuzných i priateľov. Vedieť im rozumieť a mať rád. Vedieť s nimi zdieľať to pekné i náročné. Viera a osobný vzťah s Bohom je to miesto, kde sa môžeme prehĺbiť aj vo vzťahu s blížnymi, keď je tam ochota komunikovať nádeje i pochybnosti, krehkosť i dôveru, a keď to nezostane iba pri slovách, ale má to dopad na konkrétny život v jeho skutkoch. Obliecť sa do Krista, je rozhodnutie kráčať v živote spolu s niekým, pripraviť sa na to, že to nebude stále jednoduché, no napriek tomu to spoločné putovanie naučí človeka pokore, dôvere, odvahe, odpúšťaniu a všetkému, čo človek potrebuje pre plnosť života už teraz a nepochybne raz aj pre večnosť. A že to stojí za to.
Fr. Irenej Fintor OP
