V dnešnom prvom čítaní, akoby bol prorok Eliáš zhovievavejší k Elizeovi, ako Ježiš k jednému zo svojich nasledovníkov, v otázke rozlúčenia sa zo svojou rodinou pri začiatku cesty duchovného povolania. No je to skutočne tak?

Keď sa Elizeus vrátil od svojich rodičov, zabil zvieratá svojho záprahu a pohostil ľudí. Elizeus dokázal naraz urobiť oboje – s láskou sa rozlúčil so svojou rodinou a s rovnakou láskou sa rozlúčil so svojím dedičstvom pre dobro ľudí – aby nasledoval proroka Eliáša.

V jadre každého povolania, v jadre každého rozhodnutia sa pre niečo alebo niekoho, v jadre každého výberu stojí aj druhá časť, ktorá je neoddeliteľne spojená s týmto postojom. Každý výber znamená, že sa človek tiež niečoho zrieka. Schopnosť vedieť sa zriekať aj dobrých vecí pre vyššie dobro je neoddeliteľné spojená s každým bytostným nasmerovaním človeka. Ak by to tak nebolo, stále by nás stravovala neistota, nerozhodnosť, zaváhanie a v konečnom dôsledku strata životného smerovania.

Práve v tomto duchu, Ježiš vie s pokojom v srdci prijať, keď ho neprijmú na nocľah v niektorej dedine na jeho ceste do Jeruzalema. Pretože to nenarúša jeho smerovanie k cieľu a je to iba nepatrná nepríjemnosť, ktorá ho nerozhnevá, podobne ako jeho dvoch učeníkov. No keď sa k nemu chcú pripojiť mnohí nasledovníci, bez toho aby si boli vedomí i rizík, otvorene sa pýta na dôvod ich motivácie. Pýta sa ich, či je pre nich ohlasovanie Božieho kráľovstva takým dôležitým poslaním, že mu nebude stáť v ceste ani osobné nepohodlie, ani nedorozumenie s blízkymi, ani iné formy telesného a vzťahového diskomfortu. No nepýta sa ich tým na ich hrdinstvo a výkon. Chce vedieť, či sa ich dotkla Božia láska tak, ako sa dotkol Eliášov plášť Elizea? A či vôbec po takomto dotyku vo svojom živote túžia. V tomto sú totiž Eliáš a Ježiš zajedno, v dotyku, ktorý dokáže naplniť srdce človeka tak, že sa Boh stáva pevným bodom vnútorného presvedčenia a smerovania v láske a aj v obete.

Poprosme Boha, aby nám zoslal Ducha múdrosti, v ktorom dokážeme porozumieť tejto Božej pedagogike. Nech sa nás tento Boží Duch, dokáže dotknúť tak, ale Eliášov plášť Elizea, aby tým čo nás spája bolo pokrvné puto, no ešte viac viera a láska v Kristovi. To je jadro Pavlovej slobody v liste Galaťanom.

fr. Irenej Maroš Fintor, OP