Každý, koho práca pozná pojem „blížiaci sa termín“, či už sú to študenti pred skúškou, účtovníci pred daňovým priznaním, stavebníci pred kolaudáciou a iní, mohli by rozprávať o tom, aké silné emócie a ich praktické prejavy zažívajú. Niektorí chcú na poslednú chvíľu všetko postíhať a pod vplyvom stresu a únavy vidia všade okolo seba katastrofickú, až apokalyptickú situáciu. Iní to vopred vzdávajú a majú pocit, že nestojí za to viac sa angažovať, a preto v istej miere rezignujú.

Dnešné čítania nám hovoria o inom „blížiacom sa termíne“ – druhého Kristovho príchodu. Táto téma môže v ľuďoch vyvolať rôznorodé reakcie. Niektorí môžu mať pocit, že Boh akosi „mešká“ alebo „nekoná“. A tak, ak nie je niekto, kto dohliada na plnenie Božích zákonov, môžeme si ich prispôsobiť a začať hľadať „vlastnú“ spravodlivosť. O tom hovorí dnešné prvé čítanie. Iní môžu mať postoj z dnešného druhého čítania, ktorý Pavol kritizuje. Postoj opovážlivého spoliehania sa na Božie konanie. Postoj ľudí, ktorí prestali pracovať, pretože Boh to za nich vyrieši. Do toho Ježiš v dnešnom evanjeliu hovorí o konci, ktorý preoseje to, čo zanikne a to, čo zostane. Krása chrámu zanikne. Mnohí prídu o život. Prídu rozdelenia v samotných rodinách a blízkych vzťahoch. Mnohí sa budú tváriť, že sú spasitelia, záchrancovia v ťažkých situáciách. To všetko sú vonkajšie prejavy. Aká je však Ježišova odpoveď? Aká môže byť naša odpoveď nasledujúca Ježišov príklad?

Ježiš nám ponúka hneď dve odpovede. Tou prvou je. „Nechoďte za nimi!“ Túto výzvu hovorí v kontexte strhávania pozornosti na nových domnelých záchrancov a spasiteľov. Viera nás niekedy privádza ku zdravej opatrnosti, nenaletieť pekným sľubom a ešte ľúbivejším slovám. Skutky ukážu pravdu slov. A práve do tejto situácie, čakania premeny slov na skutky, potrebujeme druhú Ježišovu odpoveď a jeho povzbudenie k vernosti a trpezlivosti: „Ak vytrváte, zachováte si život.“ Ježiš to však nehovorí ako teoretik. Tieto dve kritériá sa vzťahujú na neho samého, pretože Ježiš je pre kresťanov – Spasiteľ. Spása znamená uzdravenie a to, čo Ježiš ako Spasiteľ prišiel uzdraviť, je vzťah človeka k Bohu. Nájsť prameň života. Čerpať z neho. Vážiť si ho a vidieť v ňom pravé dobro. To všetko v spoločenstve úprimnej lásky. Tým, kto to pred nami urobil, je Ježiš – Spasiteľ – ktorý nám svojím životom a konaním odhaľuje Boha Otca. Preto, aby sme to mohli naplniť, sa Ježiš pre nás stal – Vykupiteľom. Niet opravdivého spoločenstva lásky bez obety. Vo vernosti, trpezlivosti a obete sa prechádza od nádejí a slov, k skutkom. Kým po spáse (láske) túžime všetci, pred obetou vykúpenia (krížom) už máme prirodzený rešpekt, pretože ona si od nás už niečo konkrétne vyžaduje. No pochopiť miesto obety ako ten správny okamih, kde sa obnovuje naša láska, je ten najväčší dar. Tým darom je v katolíckom prostredí Eucharistia. Ak vieme z Eucharistie čerpať duchovnú silu Ježišovej obetavej lásky, potom získame nenahraditeľný prameň milosti do našich rozdelených rodín, rozhádanej spoločnosti, pokušeniu „samospravodlivosti“ či opovážlivého spoliehania sa na Boha a jeho konanie.

Takto sa termín druhého Kristovho príchodu neodďaľuje na koniec života.  Veriaci mu idú často v ústrety vo viere, láske a nádeji – slávením omše a prijímaním Eucharistie. Pozývajú ho do svojho života, aby Kristov Duch posilňoval nášho ducha, prinášať obetu pre obnovenie sa v láske. Aby sme sa, ako hovorí Pavol, stali svedkami našej viery. Teda aj naše slová, aby bolo vidieť v skutkoch každodennej práce. Aby sme tak budovali jednotu srdca, jednotu slova a skutku, jednotu človeka s Bohom a spolu navzájom. Iba tak môže prísť aj do rozdelenej spoločnosti nový závan, nie konšpirácií a podozrievania, ale obnovenej jednoty.

fr. Irenej Maroš Fintor, OP