Putovanie adventom sa blíži k záveru, ktorý je však novým začiatkom. Je dobré sa niekedy obhliadnuť na cestu ktorou sme prešli, aby sme si ešte viac pripomenuli a prežili vrchol.

 

 

 

V prvú adventnú nedeľu nás Ježiš v evanjeliu pozývali k bdelosti a očakávaniu Pána domu, ktorý svojim sluhom zveril všetko čo mal a potom sa vzdialil. Božia vzdialenosť budí pokušenie vo vernosti bdieť a ostať vernými, a často vedie k tomu, aby sme v tejto snahe zaspali. Takto je protikladom tejto bdelosti usnutie vo vedomí, že sme iba správcami. Že svoj život sme si nedali a máme ho iba na limitovaný čas. Sme jeho správcami. Sme pokúšaní tváriť sa, že my služobníci sme pánmi nie len domu, ale aj života a šťastia. Toto pokušenie byť ako Boh. Nahradiť v živote miesto Boha niečím, čo Bohom nie je.  Alebo to miesto vnímať ako večnú, nezahojenú, bolestivú ranu prázdna a neúplnosti človeka.

Ježiš sám pripodobňuje ľudí ku správcom vinice, ktorú Pán prenajal vinohradníkom a odišiel(Mt 21, Mr 12 a Lk 20). Títo vinohradníci sa na návrat Pána vinice netešili. Práve naopak, keď im Boh posiela prorokov a poslov, tak ich vysmiali, potupili, zbili alebo zabili. Rovnako sa dokonca netešili, keď prišiel syn Pána vinice. Niekde v hĺbke človeka akoby rezonovalo vnímanie Boha ako konkurenta pre človeka. Tam, kde je Boh, akoby človek nemohol byť sám sebou. Boh ako zákonodarca, ktorý obmedzuje človeka pravidlami. Boh ako sudca, ktorý vníma aj úmysly človeka. Boh, ktorý v človeku budí ohrozenie. No je to skutočný Boh, alebo je to iba predstava ľudí, ktorí si takto Boha projektujú? Ako toho čo sa nestará! Ako toho čo niečo stvorí a potom sa vzdiali! Ako toho, kto je neschopný empatie a pochopenia, či vnímania veľkosti životných obetí! Dnes by sme mohli do nekonečna vypočítavať predstavy ľudí o Bohu, ktoré sú plné pocitu nespravodlivosti a krivdy, a preto snahy ľudí vytlačiť Boha nie len z osobného, ale aj spoločenského života.

V dnešnom prvom čítaní, ale aj v evanjeliu, máme dva príbehy ľudí, ktorí sa na Boha tešia. Prvým je Dávid. Veľký kráľ, ktorý vyhral nespočet bitiek, žil v blahobyte. Z malého pastiera oviec vyrástol vodca národa. Tento kráľ Dávid nevidí Boha a jeho archu ako konkurenciu. Práve naopak. Za mnohé víťazstvá vzdal verejne Bohu vďaku. Pri rozhodovaní ťažkých situácii hľadal u Boha radu. Keď zhrešil postil sa a modlil za pokánie. Dávid si bol vedomí odkiaľ vzišiel, a že mnohé veci dosiahol v živote iba s Božou pomocou a nie svojou zásluhou. Preto ako kráľ, chce Bohu pripraviť dôstojné miesto, kde by Boh prebýval nablízku. Chce v Jeruzaleme, neďaleko kráľovho príbytku, postaviť Boží príbytok. Dávid chcel byť blízky Bohu a tiež chcel, aby bol Boh blízky jemu. Nepotreboval ho v živote vytesniť.

Druhou hrdinkou, ktorá sa na príchod Boha do jej života tešila bola Mária. Keď ju anjel oslovil, a nebolo to jednoduché, dokázala v dôvere povedať Bohu svoje „staň sa“, „fiat“. Tá časť, ktorá nebola jednoduchá, v mnohých ľuďoch vyvoláva obavu, že ak povedia Bohu svoje „Áno“, ak s ním začnú spolupracovať, tak prestanú byť sami sebou. Nie je však náhodou, že keď sa zjavuje Boh, tak neničí, to čo je prirodzené. Tak ako keď zjavil Mojžišovi na púšti svoje meno, prehovoril z horiaceho kríka, ktorý však nezhorel, podobne aj keď pozíva k spolupráci pri vtelení, tak neporuší to čo je prirodzené. Práve naopak, Boh to, čo je v človeku prirodzené dobré pomáha ešte viac rozvinúť a to čo nás pohlcuje prázdnotou, to umenšuje. Máriino nepoškvrnené počatie je práve takýmto tajomstvom radosti, že Boh sa rodí v živote človeka a že toto spoločenstvo dáva človeku nový život, ktorý by si nikdy nedokázal dať sám. Život milosti, život priateľstva s Bohom. Život, ktorý pozýva a teší sa na to, keď Boh prichádza. Život, ktorý vie úprimne povedať – „Príď pane Ježišu“.

Vezmime si príklad z Dávida a Márie a spolu s nimi v Duchu milosti povedzme Bohu to krásne adventné – „Príď Pane Ježišu.“

fr. Irenej Maroš Fintor, OP