V týždni sme slávili zjavenie Pána a dnes jeho krst. Tieto dve udalosti spolu súvisia. Boh sa nám odhaľuje, komunikuje, a pozýva nás k odpovedi, k spolupráci. Boh nás pozýva k dialógu a odpoveďou na božie pozvanie je viera človeka.

Čo nám o sebe hovorí Boh? V dnešných liturgických textoch máme dve charakteristiky Ježiša, ktoré boli aj pre prvotnú cirkev základné. Prvým titulom Ježiša je, ako hovoria skutky apoštolov ústami Petra: „on je Pánom všetkých.“ Ježiš nie je pánom v zmysle ľudskej svojvoľnej vlády. Ježiš je Pánom, lebo ako spravodlivý pretrpel ľudskú nespravodlivosť a po pretrpení kríža, ho Boh vzkriesil k novému životu. Tým sa stál Pánom nad hriechom aj smrťou, aby sme aj my žili novým životom. To je základné vyznanie prvotnej cirkvi – kerygma. Čítať náš život v tomto svetle a v tomto Duchu, bolo tak pre prvotných kresťanov, ako aj pre kresťanov všetkých čias, veľkou posilou, ktorá premieňala ich životy. Druhým titulom Ježiša je, ako nám to hovorí evanjelium: „Toto je môj milovaný syn, v ktorom mám zaľúbenie.“ Ježiš je Synom Otca, ktorý ho neskonale miluje. Ježišovo synovstvo a ich vzájomná láska prelamujú klišé mnohých ľudí, že Boh a človek si konkurujú. Čím menej bude Boha a náboženstva, tým slobodnejší bude človek. Ježišovo synovstvo svedčí o tom, že človek a Boh nie len že nie sú v protiklade, ale práve naopak. Sú pozvaní pre spoločenstvo, aby ich vzájomná blízkosť tvárou v tvár radosti nestratila vďačnosť, a tak aby človek odolal pýche a egoizmu, a tvárou v tvár ťažkostiam nestratila dôveru, že aj v nich sa neskrýva iba bolesť, ale aj hlboká múdrosť života, cez ktorú sa môže človek v živote mnohému vzácnemu naučiť.

Tak ako nebolo v minulosti, či dnes, ľahké prijať tieto tituly Ježiša v ich plnej šírke, tak nie je ľahké prijať postoj viery, ktorým odpovedáme na Božie pozvanie do dialógu. Viera v dobe vedeckých dôkazov, akoby bola vyhradená pre tých menej vzdelaných a naivných. V dobe, kedy sa ctí novosť a modernosť, akoby zaváňala starobou a nemodernosťou. A pre mnohých, ktorým viera ešte niečo hovorí, akoby sa utiekali k osobnej spiritualite a odcudzili sa cirkvi, ako spoločenstvu veriacich. Čo je však v jadre toho, čo voláme viera? Americký biskup Barron, pri rozhovore o viere, používa jednu analógiu. Hovorí, že s vierou je to podobné, ako keď chce človek spoznať iného človeka. Tým prvým momentom je, že toho druhého človeka zaregistrujeme, všimneme si. Vidíme ako sa správa, akých má priateľov, o čom rozpráva. Môžeme sa nechať preniknúť aj našim prvým dojmom, či už príjemným alebo nepríjemným. Môžem si o tom druhom človeku prečítať mnoho na internete. To všetko objektívne môžeme. Ale skutočne ho spoznáme, až keď sa osobne stretneme a porozprávame. Táto atmosféra osobného stretnutia a rozhovoru nám odhaľuje o tom druhom často veci, ktoré by sme si nikdy nevšimli, nedočítali sa, neodpozorovali. Často dokáže priateľstvo priviesť ľudí do situácie, kedy sa zdôveria a sú veľmi osobní. Vtedy človek dospeje do momentu, kedy veci spojené s tým človeku dávajú zmysel, zapadnú do seba a človek sám povie vo svojom vnútri a svojim postojom – Áno verím tomu čo hovoríš, to kým si. Podobne je to aj s Bohom ako osobou par excellence. Viera nie je obetovaním rozumu. Je presiahnutím rozumu až do miery porozumenia, stretnutia, dôvery. Viera nie je iba slovo, je to odpoveď života.

To všetko a ešte oveľa viac sa odohráva v živom dialógu Boha s človekom vo sviatostiach, v modlitbe, ale aj v každodenných životných situáciách, tak s Bohom ako aj medzi ľuďmi navzájom. Nechajme sa preniknúť touto atmosférou božieho zjavenia a pozvania k dialógu, aby sme nachádzali tú silu vnútornej odpovede, ktorá aj nám samým poodhalí to najvnútornejšie v nás – kým sme, to kam a s kým chceme v živote kráčať.

fr. Irenej Maroš Fintor, OP