Ľudia majú radi príbehy, slová ktoré ich vtiahnu do deja. Niektorí preto hovoria, že sú ľudia, ktorí milujú ušami. Tam totiž pramení túžba človeka, počuť že je milovaný. Iní sa radšej pozerajú, nechávajú sa obrazom preniknúť až do takej miery, že to v nich vzbudzuje pokoj a harmóniu, alebo naopak nadšenie z objavovania nového a zo získavania zážitkov. Je v prirodzenosti človeka, že rád počúva, lebo mu to dáva zmysel, ale radšej vidí, lebo mu to dáva osobnú skúsenosť. Aj preto sa v ľudovej múdrosti zaužívalo vyjadrenie, že je lepšie raz vidieť, ako sto krát počuť.

V tom spočíva novosť evanjelia. To o čom starý zákon hovoril a proroci predpovedali, to sa naplnilo v dieťati Ježiš. Slovo sa telom stalo. O tom s radosťou hovorí Izaiáš v prvom čítaní: „… všetky končiny zeme uvidia spásu nášho Boha.“ O tom hovorí autor listu Hebrejom: „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, … . On je odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty.“ Tajomstvo vtelenia, je tou novotou, ktorá človeka vedie cez hlboký pohľad viery a lásky k osobnej skúsenosti, že Boh nás miloval prvý. Táto láska Boha ide tak ďaleko, že rešpektuje prirodzený poriadok vnímania človeka, aby každý jeden z nás bol schopný s Bohom urobiť ten krok prechodu od počutia k stretnutiu.

Prečo je vo viere potrebné robiť tento krok od počutia k stretnutiu? Keď počúvame rastieme v poznaní. No keď sa stretávame, to poznanie sa stáva bytostným. Vtedy sa prekonáva jedna z najväčších vzdialeností a tou je diaľka medzi rozumom a srdcom. Preto aj liturgia vedie človeka cez jednotlivé etapy. Najskôr nás očisťuje v úvode omše. Následne nás vťahuje do svetla božieho slova. A nakoniec nás zjednocuje v eucharistii. Vedieť konať túto duchovnú púť od ja k my, s Bohom a blížnymi v duchu viery, nádeje a lásky je nasledovaním Ježišovej cesty vtelenia. No vtelenie nemá cieľ samo v sebe. Cieľom vtelenia v Kristovi bolo zjednotenie a vzájomné obdarovanie. Boh nám v Ježišovi dáva možnosť stretnutia a zjednotenia s ním, v minulosti ako s človekom a dnes vo sviatostiach cirkvi. Ale aj sviatosti nemajú iný cieľ, ako sprítomniť nám bytostnú skúsenosť osobného zjednotenia a obdarovania. Pri vtelení sa nám Boh stal blízkym, aby sme sa zjednocovaním s ním stávali božími priateľmi, a tak aby si nás on raz zjednotil so sebou až pre večnosť.

Milí bratia a sestry, nech je počas Vianoc pre nás pohľad do Betlehemských jasieľ pohľadom, v ktorom uvidíme, že to čo Boh sľúbil aj naplnil. Že Boh nie len hovorí, ale aj koná. Že Boh nie je vzdialený, ale stáva s nám blízkym. Aby sme sa aj my cez jeho blízkosť stávali božími priateľmi, zjednocovali sa s ním v Slove a v Tele, a tak prechádzali od počutia k stretnutiu a osobnej skúsenosti viery, nádeje a lásky.

fr. Irenej Maroš Fintor, OP