Keby si poznala dar Boží (Jn 4,10).

Sv. Augustín: „Nespokojné je naše srdce, Bože, dokiaľ nespočinie v tebe!“ , tento výrok nás presviedča, že ani všetky krásy a príjemnosti spolu nie sú schopné vyplniť šírku a hĺbku hladného ľudského srdca.

Na toto nás upozorňuje Kristus, keď hovorí, že každý kto pije vodu pozemských slastí, bude znova smädný. Prítomnými dobrami sa môžeme nasýtiť, aj presýtiť sa nimi možno, ale nikdy nie trvalo uspokojiť. „Kto však pije z vody, ktorú mu ja dám“, pokračuje Kristus, „nikdy viac nebude smädný“.
Inými slovami, len ten dosiahne šťastie a v ňom plnú spokojnosť, kto získa lásku a odmenu Božiu. Týmto vyslovuje podmienku Božieho spoločenstva Cirkvi, v ktorej ak prijímame nejakú milosť, tak preto aby sme ju sprostredkovali a odovzdali ďalej. Kristus je žriedlo a kto z neho pije stáva sa postupne prameňom toho istého vyššieho života pre iných.
Ak chceme získať trvalé šťastie a stať sa jeho rozdávateľmi, povie nám Kristus určite niečo také, ako žene pri studni: „Choď zavolaj si muža.“ Bude od nás žiadať vyznanie z nedostatočnosti, pokoru a pokánie.
Keď žena, ktorú pre manželskú neveru zahnalo už päť mužov a bola súložnicou šiesteho, vyzná svoj hriech a svoju vieru v Krista, stáva sa aj ona prameňom živej vody – uverí skrze ňu mnoho iných.
Ak nájdeme aj my k sebe úprimnosť priznať sa k chybám a odvahu napraviť ich, Boh napíše aj na náš doterajší, akokoľvek nepekný životopis svoje ochotné: „Nihil obstat“ – Nič neprekáža, aby sa tento človek, táto žena – pobehlica, tento muž oddaný nerestiam, tento nespratný mládenec, alebo toto dievča pre každého, táto nevrlá ušomraná starena, alebo tento sebecký dedo, nemohol stať sa ešte svätým a šťastným človekom – nič neprekáža, že by sa aj pre iných nemohol stať prameňom istého trvalého a pokojného šťastia.
Poďakujme Pánovi za nádej, ktorá vanie z jeho slov aj pre tých, čo veľmi hlboko padli. Amen.

fr. Jakub Vladimír Miščo, OP