
Môj najkrajší krst.
Prišla raz za mnou babka, že chce pokrstiť vnučkine dieťa, nepáčilo sa mi to, lebo ma prísť vnučka a nie babka, ale pristál som na to. No a tu v strede týždňa niekto zvoní, búcha na bránu kláštora – idem otvoriť a tu desať ľudí v oblekoch, kamera, tri autá ako na svadbu, všetko vyštafírované a pýtam sa, že čo chcú a oni mi hovoria, že som im povedal, že majú prísť na krst, ale ja im hovorím, že v sobotu alebo v nedeľu, nie v stredu. No voľky nevoľky poslal som otca dieťaťa na faru pre krstný list, chlap prišiel o desať minút, že na fare sú rekolekcie. Zobral som svätenú vodu, oleje a pokrstil som malé dievčatko. Na druhý deň som počul od dekana: dobre si urobil; neskôr všetko dopísali do krstného listu a bolo.
Krst – sviatosť je viditeľné znamenie s neviditeľným obsahom. Viditeľná je voda, keď ju lejem na dieťatko, ale ako Boh vstupuje do malinkého dieťaťa, nie je vidieť.
Bratia a sestry, prečo sa nás pokrstených tak málo dotkne, keď príde chvíľa svätého prijímania? Odpoveď môže byť len táto: preto, lebo máme radšej seba než Boha. Pozrime do svojho srdca, ako vnímame svoj krst. Amen.
fr. Jakub Vladimír Miščo, OP