Homília na 20. cezročnú nedeľu – Iz 56,1.6-7; Rim 11,13-15.29-32; Mt 15,21-28

 

Dnešné evanjelium nám poskytuje prekrásny návod na vytrvalú modlitbu plnú viery. Hlavnou postavou je osoba, ktorá nepatrí k vyvolenému ľudu, jedná sa o pohanskú ženu. Dnešné evanjelium nachádza svoju „inšpiráciu“ u proroka Izaiáša (56,1.6-7), ktorý predpovedal, že Pán Boh bude plný dobroty voči cudzincom, ktorí príjmu jeho slovo, aby mu slúžili. Druhé čítanie je ukončenie Listu Rimanom, v ktorom sa pojednáva o obrátení židov.

 

Rozjímajme teda nad spontánnou evanjeliovou scénou plnou života. Ježiš sa odobral mimo Palestíny do okolia Týru a Sidonu, do pohanských krajov. Tu prišla k nemu istá kanaánska žena a kričala: „Zmiluj sa nado mnou, Pane, syn Dávidov! Dcéru mi hrozne trápi zlý duch.“

Tento krik je prejavom zúfalstva ženy, matky, ktorá počula rozprávať o Ježišovi, o jeho dobrote a láskavosti voči chorým, počula rozprávať o Ježišových zázrakoch. To preto sa obracia na Ježiša s prosbou o pomoc a pritom so silnou vierou, že Ježiš bude môcť oslobodiť jej dcéru z jej trápenia.

V tomto prípade je však Ježišovo správanie prekvapujúce: nereaguje na ženinu prosbu, žene nevenuje pozornosť a ani jej neodpovie. Dáva najavo, že nemá záujem zasiahnuť zázračným spôsobom v prípade tejto ťažko skúšanej ženy. Učeníci to nevedia pochopiť, to preto sa zastávajú tejto ženy a prosia Ježiša, aby predsa niečo urobil a pomohol jej v súžení.

Ježiš napokon vysvetľuje, prečo nechce zasiahnuť: nie je to súčasťou jeho poslania! Ježiš, Boží syn, si je vedomý, že počas svojho pozemského života jeho poslanie je obmedzené na ľud Izraela. Ježiš, ktorý je tichý a pokorný, nechce ísť nad limity, nechce začať s iniciatívami, s ktorými sa nepočíta v jeho životnom programe. Je to prejavom veľkej Ježišovej pokory a poslušnosti voči Bohu. I napriek súcitu, ktorý má voči kanaánskej žene, nechce zasiahnuť zázračným spôsobom.

Zúfala žena sa však nevzdáva; ba viac, približuje sa k Ježišovi, hodí sa pred ním na zem a kričí: „Pane, pomôž mi!“ Ježiš však opäť odmieta jej prosbu. Žena by sa mohla cítiť urazená a ponížená, keď ju Ježiš prirovnal k psovi. Avšak aj žena prejavuje veľkú poníženosť: prijíma to, že ju Ježiš prirovnal ku šteňaťu. Dokáže využiť toto porovnanie tak, že je vytrvalá vo svojej žiadosti o pomoc. Je veľmi pekné vidieť úsilie ženy, ktorá sa snaží zo všetkých síl zachrániť svoju dcéru!

Ježiš obdivuje vieru tejto ženy, obdivuje jej naliehavú a vytrvalú prosbu. A tak prekračuje hranice svojho poslania. Utrápenej žene vraví: „Nech sa ti stane, ako chceš.“ A od tej chvíle bola jej dcéra zdravá.

A tak hoci Ježišovo poslanie bolo obmedzené, v tomto prípade považoval za vhodné prekročiť limity, pretože viera pohanskej ženy bola viditeľne inšpirovaná nebeským Otcom. Ježiš sa cítil pohnutý Otcom, aby sa súcitne sklonil k zúfalej žene. Vďaka tomu evanjeliový úryvok poukazuje na Ježišovu univerzálnu otvorenosť.

Túto univerzálnu otvorenosť lásky Boha k ľuďom nachádzame aj v prvom čítaní. V Starom zákone sú viaceré texty, ktoré jasne poukazujú, že obmedzenosť Božieho vyvolenia na ľud Izraela, nie je neprekonateľná; ba viac, privilégiá vyvoleného ľudu napokon budú poskytnuté všetkým národom.

Ak Boh aj v dnešných časoch udelí nejakú osobitnú milosť nejakej osobe, táto milosť nie je určená výlučne len ňu, ale Boh ju dáva prostredníctvom tejto osoby v prospech všetkých.

Je treba, aby sme otvorili naše srdce voči univerzálnej láske, ktorú Boh chce do neho vliať. Nesmieme mať obmedzený a uzavretý duchovný pohľad, ale musíme mať vždy štedré a otvorené srdce, aby sme doň mohli prijať všetkých ľudí, ktorých nám Pán pošle do cesty. Amen.

fr. Konštanc Miroslav Adam OP