Homília na 21. cezročnú nedeľu, rok A – Iz 22,19-23; Rim 11,33-36; Mt 16,13-20

 

Náš Pán Ježiš Kristus počas svojho pozemského života sa svojím posolstvom obrátil iba na niekoľko tisíc ľudí, na tých, ktorých mohol dosiahnuť svojím hlasom. Nevyšiel z úzkeho rámca vtedajšej Palestíny. A predsa mal v úmysle založiť prorokmi predpovedané kráľovstvo, ktoré sa malo rozšíriť na všetky národy a všetkých ľudí spojiť do jednej Božej rodiny. Ako sa však mohlo toto kráľovstvo rozšíriť a obsiahnuť celý svet?

Apoštoli až po čase porozumeli, čo mal Ježiš na mysli. Neraz im totiž hovoril o Cirkvi ako o novom Božom ľude. Po zmŕtvychvstaní a po zoslaní Ducha Svätého apoštoli nemali ani najmenšiu pochybnosť o tom, že Kristus stotožňoval Božie kráľovstvo s Cirkvou. Smrť urobila koniec Kristovej historickej existencii na svete, nie však jeho prítomnosti a účinkovaniu.

Nakoľko Kristus chce zachrániť ľudí všetkých čias a zo všetkých národov, aj dnes pokračuje vo svojom diele, aj keď ho nemôžeme počuť a ani vidieť v jeho telesnom zjave. Učí, zmieruje, rodí k novému životu, posväcuje, priťahuje k sebe, avšak nie priamo, ale prostredníctvom svojej Cirkvi, ktorá je v určitom zmysle ďalej žijúcim Kristom, jeho tajomným zjavením, ako to vyjadril sv. Augustín: „Kristus ohlasuje Krista.“

Všetci pokrstení tvoria s Kristom jedno telo, ktorého hlavou je sám Kristus. Takto dochádza k veľmi úzkemu spoločenstvu medzi Kristom a kresťanmi. V nich sa modlí, poslúcha, prináša náhradu za hriechy sveta, zasluhuje milosti na obrátenie poblúdených, trpí, umiera Kristus sám.

Celý život kresťana tým dostáva hlboký zmysel: nič sa tu nestráca, nič neriskuje, všetko má z Božej vôle nesmiernu hodnotu.

Sv. Pavol apoštol, ide ešte ďalej, keď nazýva kresťanov „samým Kristom“. V Liste Galaťanom totiž čítame, že „vierou v Ježiša Krista ste všetci synovia Boží! Všetci, ktorí ste boli pokrstení v Krista, Krista ste si obliekli…“

Podobne sa i sám Kristus stotožňuje s kresťanmi a s Cirkvou. Slová: „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?“, sú toho jasným dôkazom. Každý útok na Cirkev a na kresťanov je teda útokom na Krista. Spokojne môžeme povedať, že Cirkev je sám Boží syn, neustále sa zjavujúci v ľudskej podobe medzi ľuďmi, stále sa obnovujúci a večne sa omladzujúci. Cirkev je pokračovaním Kristovho vtelenia.

Všetko, čo som doteraz povedal o Cirkvi, sa dá zhrnúť do nasledujúcej vety: „Cirkev je Božou rodinou, ktorá obopína ľudí zrodených v Duchu Svätom skrze vieru a krst, a v ktorej je skutočne prítomný a činný Kristus na spásu sveta, až kým nepríde druhýkrát v sláve na konci vekov.“

Predpokladám, že všetkým nám je jasné, že cesta k Bohu vedie výlučne cez Krista. Pokiaľ však Krista možno nájsť iba v Cirkvi, v ktorej ďalej žije, je pre nás zrozumiteľný a prijateľný výrok sv. Cypriána z III. storočia, že totiž „mimo Cirkvi niet spásy“. Inými slovami: „Nikto nemôže mať Boha za Otca, ak nemá Cirkev za matku.“

Ako tomu máme rozumieť? Skrze človeka prišiel na svet hriech a len skrze človeka môže byť sňatý. Iba Boho-človek, Ježiš Kristus, sníma hriechy z ľudí a iba v ňom možno mať účasť na božskom živote milosti, ako to jasne vyplýva z jeho slov: „Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa. Ak ste mňa poznali, aj môjho Otca ste poznali…“

Pozor však! Bolo by smiešne myslieť si, že každý príslušník Cirkvi má automaticky zaistené miesto v nebi, alebo že každý, kto stojí mimo Cirkvi, sa zatratí, a to aj bez vlastnej viny. Cirkev svojim veriacim predkladá článok viery, že nik nebude zavrhnutý bez vlastnej viny. Z toho vyplýva, že každý, kto žije podľa svojho svedomia, či žid, či mohamedán, či pohan, a koná všetko, čo úprimne pokladá za Božiu vôľu, je už upriamený na Cirkev, hoci o tom nevie, a dostáva sa mu takto milosť Božieho synovstva. Karl Rahner takýchto ľudí nazýva „anonymnými kresťanmi“.

Zdá sa, že to isté možno povedať dokonca i o tých, čo sa nikdy neprepracovali k viere v Boha, alebo toho z nejakej príčiny neboli schopní, pod podmienkou, že hľadali pravdu a snažili sa podľa nej žiť.

Je to možno prekvapujúce alebo čudné, ale aj v takýchto prípadoch sa k spáse príde iba skrze Krista v Cirkvi, i keď je a zostáva tajomstvom, ako prináležia k Cirkvi ľudia, ktorí o nej nič netušia, a ako Boh spasí skrze Krista tých, čo ho nepoznali, alebo proti nemu dokonca – konajúc podľa svojho svedomia – brojili.

A teraz by sa niekto mohol opýtať: „Načo sme potom kresťanmi katolíkmi, keď stačí žiť podľa svojho svedomia a pritom môžeme byť spasení?“

Nezabúdajme, že milosťou krstu sa stávame Božími synmi a dcérami a po smrti predstúpime pred Boha ako jeho domáci, ako jeho adoptívni synovia a dcéry, hoci hriešnici, ktorí sa od Boha veľakrát vzdialili, predsa však Boží synovia a dcéry. A ktorý otec by neodpustil svojmu márnotratnému synovi alebo dcére?

Nepokrstení sa po smrti predstavia pred Boha ako stvorenia pred Stvoriteľom, ako otroci pred svojím Pánom, pričom je treba v tejto súvislosti spomenúť slová Starého zákona: „Je strašné dostať sa do rúk živého Boha… Kto obstojí?“

Teraz chápeme, prečo sv. Tomáš Akvinský učí, že milosť krstu má väčšiu cenu než celý stvorený svet.

Z tohto dôvodu by bolo teda nesprávne tvrdiť, že je jedno, či je niekto kresťanom alebo nie, a že hlavné je to, aby každý žil podľa svojho náboženstva, prípadne podľa svedomia. Ignorovali by sme Kristovu výslovnú vôľu zjednotiť všetkých ľudí v jednom tele, v Cirkvi. Viditeľná Cirkev sa takto stáva znamením pre celý svet a pre všetky národy. Tiež je nástrojom zjednotenia celého ľudstva s Bohom.

Čo z toho vyplýva pre nás? Cirkev tvoríme my, jednotliví kresťania. Preto každý kresťan, každý z nás, má byť pre druhých znamením spásy. Z celého nášho kresťanského života má vyžarovať dôverné spojenie s Bohom. Tým, že nás Boh vierou povolal k individuálnej spáse, povolal nás aj k budovaniu Cirkvi a tiež aj k tomu, aby sme pracovali na zjednotení ľudstva v pravde a láske, jedným slovom, v Bohu. Amen.

 

Konštanc Miroslav ADAM, O.P.