Milí bratia a sestry!

Bohoslužba slova dnešnej nedele nám hovorí o živej viere, vychádzajúcej zo srdca. Boh nám vložil do srdca dobré sily. Dal nám svedomie a prirodzený mravný zákon. Potom vo svojom zjavení nám vložil do srdca svoju Zmluvu a svoje prikázania. A základným prikázaním je prikázanie srdca, prikázanie lásky.

 

Živá viera sa prejavuje zachovávaním prikázaní Pána, nášho Boha, ako sme o tom počuli v prvom čítaní z Knihy Deuteronómium.

Boh nás povolal do svojho stánku, do svojej blízkosti, do rodinného prostredia. No kto sa chce zdržiavať v Pánovom chráme, musí mať čestné a statočné srdce, ako sme dnes  spievali v žalme.

Boh nám vložil do srdca svoje spásne slovo. Máme pokorne prijímať Božie slovo zasiate do sŕdc a potom ho aj uskutočňovať, ako nám to pripomína Apoštol v dnešnom druhom čítaní.

Napokon v dnešnom evanjeliu Pán Ježiš apeluje na naše srdcia: Boh hľadí na to, čo vychádza z nášho srdca, a podľa toho nás bude súdiť. Skutky človeka sa rodia najprv v srdci. Keď je však srdce nečisté, spôsobuje to poškvrnenie celého človeka.

Nečistota sa netýka len nezriadenosti v oblasti zmyslov, nazývanej neviazanosť, hoci už i tento neporiadok zanecháva v duši hlbokú stopu. Má svoje prejavy aj v nemiernych túžbach po materiálnych dobrách, v postoji hľadania, ako blížnych využiť a zneužiť, v intrigárskom zmýšľaní, v závisti, v nepriateľstve, v urážkach, v egoistickom myslení len na seba samého a zabúdaní na druhých, vo vnútornej rozpustilosti, v snívaní a fantazírovaní, ktoré sťažujú prežívanie Božej prítomnosti a intenzívnej práce. Naše vonkajšie prejavy sú poznačené dispozíciami srdca. Koľko len vonkajších pochybení proti dobročinnej láske má svoj pôvod v precitlivenosti a urážkach uložených v pamäti duše, ktoré sme mali odmietnuť hneď, ako sa objavili.

Už proroci museli napomínať starozákonný ľud, aby zmenil zmýšľanie svojho srdca. Vyčítali mu, že Bohu predstiera len slová, ale nie srdce. Aj Pán Ježiš vyčíta farizejom to isté. Odmieta mentalitu skrývanú za všetkými vonkajšími predpismi a zvykmi, ktoré často stratili svoj vnútorný obsah a pôvodný účel, a učí nás milovať čistotu srdca, umožňujúcu nám vidieť Boha uprostred našich každodenných úloh.

Keď sa nad tým zamýšľame, či nepatrí aj nám výčitka Pána Ježiša: „Božie prikázania opúšťate a držíte sa ľudských obyčajov?“ Koľkí kresťania opúšťajú dnes Božie prikázania len z ľudských ohľadov. Opúšťajú tú najväčšiu múdrosť. My však oživme v sebe snahu o účinný boj, aby sa naše srdce nezdeformovalo, a to nielen nečistými myšlienkami a túžbami, ale ani neochotou hneď odpustiť. Urobme si predsavzatie: nenechajme v sebe najmenší priestor na zahniezdenie nejakej nevraživosti voči blížnym za ich urážky, využívajme všetky prostriedky na vyhýbanie sa akejkoľvek závisti, žiarlivosti a iným veciam, ktoré by poškvrnili dušu a vniesli do nej smútok a temnotu. Obľúbme si sviatosť zmierenia, lebo vďaka nej sa naše srdce čoraz viac očisťuje a stáva schopnejším konať dobré skutky.

Pán Ježiš chce kraľovať v našich citoch, sprevádzať nás pri našich činnostiach, dávať nový zmysel všetkému, čo konáme. Stojí pri nás v tejto chvíli nie ako sudca, lež ako Lekár nášho srdca. Chce nám očistiť srdce, aby sme videli Boha a boli blažení. Prosme ho teda, aby nám pomáhal mať vždy srdce očistené od všetkých nezriadeností slovami: „Ježišu, tichý a pokorný srdcom, sprav srdce naše podľa Srdca svojho.“ Amen.

Konštanc Miroslav ADAM OP