Homília na Piatu vekononú nedeľu – B – 28. apríla 2024
Hoci sa snažíme žiť podľa našej viery, uvedomujeme si, že zostávame hriešnikmi a sv. apoštol Ján nám to pripomína na začiatku svojho listu: „Ak vravíme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda.“ Ako teda spoznáme, či sme spojení s Kristom alebo nie, či sme ratolesti, v ktorých je prítomná jeho miazga, to jest jeho Duch, alebo sme suchými a neplodnými ratolesťami?
Ježišov údiv voči viere kanaánskej ženy a stotníka z Kafarnauma, jeho zvolanie: „Takú vieru som nenašel u nikoho v Izraeli“, konštatovanie, že jestvuje veľa dobrých a štedrých pohanov, ako Kornélius, ktorý „dával veľa almužien ľudu a ustavične sa modlil k Bohu“, nútia nás, aby sme sa zamysleli nad tým, či niekto, hoci nepokrstený a žije spravodlivo, nie je nejakým spôsobom spojený s Kristom.
V dnešnom druhom čítani sv. apoštol Ján nám poskytuje odpoveď na našu otázku a dáva nám kritérium, podľa ktorého budeme vedieť, kto skutočne prináleži ku Kristovi. Nie je dôležité, či niekoho meno je zapísané v krstnej matrike, ale to či niekto je schopný prijať Ducha, ktorý je slobodný ako vietor, ktorý sa nenechá zmonopolizovať nijakou inštitúciou, ani cirkevnou, a ktorý pôsobí v každom, kto ho príjme.
Mnohí kresťania v dejinách sa dopustili chyby, keď identifikovali Božie kráľovstvo s cirkevnou inštitúciou, do ktorej patrili, obrnili sa pyšnou istotou, živenou predsudkami voči iným vyznaniam a náboženstvám a iných označili za nečistých a vzdialených od Boha. V niektorých prípadoch siahli aj na násilie a spôsobili náboženské vojny.
Je treba vedieť, že Cirkev a Božie kráľovstvo nie je to isté. Sú isté tienisté stránky v Cirkvi, ktoré sa automaticky vylučujú z Božieho kráľovstva, pretože v nich vládne hriech; na druhej strane, mimo hraníc Cirkvi nachádzame mnohé prvky Božieho kráľovstva, pretože tam viditeľne pôsobí Boží Duch.
Jestvuje neomylné znamenie prítomnosti Božieho Ducha: sú to skutky lásky. Sv. Ján to napísal veľmi jasne: „Ak má niekto pozemský majetok a vidí brata v núdzi, a srdce si pred ním zatvorí, ako v ňom môže ostávať Božia láska?“ a dodáva: „Deti moje, nemilujme len slovom a jazykom, ale skutkom a pravdou.“ Znamením prítomnosti Kristovho Ducha nie je teda vyznanie viery vyslovené jazykom, ale konkrétne skutky dobročinnej lásky v prospech ľudí.
Veriaci teda nie je ten, kto sa obmedzuje na náboženské úkony, chodí na sv. omše a na pobožnosti, pristupuje k sviatostiam, modlí sa, ale ten, kto nasleduje Krista tým, že koná spravodlivo, správa sa bratsky, delí sa s inými o svoje bohatstvo, je verný a úprimný, ktorý odmieta násilie, ktorý odpúšťa nepriateľom a zasadzuje sa za pokoj.
Ten, kto nevlastní Božieho Ducha, nemôže konať skutky lásky; ak ich koná, potom je spojený s Kristom a žije v Bohu.
Aj tí, ktorí nespoznali Krista, ak milujú, môžu si byť istí, že v sebe majú božský život, pretože „láska je z Boha a každý, kto miluje, narodil sa z Boha a pozná Boha. Kto nemiluje, nepoznal Boha, lebo Boh je láska“.
Deliaca čiara medzi tými, ktorí patria a ktorí nepatria Kristovi, neprechádza cez posvätnú oblasť, ale cez oblasť dobročinnej lásky voči ľuďom, pretože „v každom národe je Bohu milý ten, kto sa ho bojí a koná spravodlivo“ (Sk 10,35).
A tak na záver, všade tam, kde vládne láska, radosť, pokoj a odpustenie, tam je prítomný Duch vzkrieseného Krista. Amen.