LÁSKA OTVÁRAJÚCA HROBY

Vstupujeme do poslednej pôstnej nedele pred slávnostným vstupom Ježiša do Jeruzalema, a potom následne do Veľkého týždňa. Zanedlho si uvedomíme hodnotu Ježišovej obety na Kríži, ktorú nám Cirkev zvýrazní na Veľký piatok, keď odhalí kríž, ktorý teraz zacláňame.
Nachvíľku sa preto spoločne zamyslime, aký má zmysel Ježišova smrť pre Lazára a nakoniec aj pre nás. Ježiš hovorí, že jeho priateľ Lazár zaspal, a že ho ide zobudiť. Plače pri jeho hrobe a všetci pri tom hovoria:  „Pozrite, ako ho miloval”.
Je pre nás nepochopiteľné, prečo sa Ježiš neponáhľal uzdraviť svojho priateľa, a dokonca zmeškal i jeho pohreb.

Sv. Efrém píše:

„Ježišove slzy pri Lazárovom hrobe boli ako dážď, Lazár ako zrno a hrob ako zem, do ktorej zrno padlo.” Veď i zo života vieme, že zrno, ak neodumrie, zostane samo, ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu. Každé naše stretnutie s Ježišom je stretnutím, kedy nás Ježiš prevádza cez smrť k životu. Ak môj kresťanský život má byť pravdivý, tak  vo mne musí niečo umrieť. Starý človek musí zomrieť a nový sa narodiť.

Môžeme to vidieť v prvotnej Cirkvi, keď katechumen vstupuje po siedmich schodoch do krstného prameňa až na jeho dno – a to i dno svojej duše, aby tak  spoznal svoje hriechy. V tejto vode je potom utopený – usmrtený jeho hriech a on z vody vychádza vzkriesený k novému životu. Kristus ho tak previedol cez smrť k novému životu.

Toto pochopila Marta a uverila, že Ježiš je pre ňu, ako aj pre jej brata tým, kto ich prevedie cez smrť k večnému životu. Lebo on je pre nás všetkých vzkriesením a životom a  jeho smrť za Lazára, ako aj za nás, je poukázaním na jeho bezhraničnú lásku voči nám.

Cenou za to, aby Lazár vyšiel z hrobu, je teda Ježišova smrť. Všimnime si, ako nás evanjelista Ján na to pripravuje. Ježiš prichádza k Lazárovmu hrobu, ktorý bol zavalený kameňom tak, ako to bude v jeho vlastnom prípade, keď ho večer pri pochovaní vložia do hrobu a zavalia veľký kameň. Lazár z hrobu vychádza a Ježiš vchádza namiesto neho. Aby Lazar mohol žiť, musel zomrieť Ježiš. To, čo teda otvára obidva hroby je Láska – bez hraníc. Láska, ktorá je silná ako smrť. Lebo láska je smrť svojho druhu, v nej totiž zomiera náš vlastný egoizmus i všetky naše hriechy.

O dva týždne, keď budeme stáť pred prázdnym Ježišovým hrobom, sa nás Cirkev bude pýtať v liturgii, či sa zriekame Satana a každého hriechu, ale aj či veríme v Boha Otca, v Ježiša Krista, v Ducha Svätého, v Cirkev, v život večný…Spomeňme si vtedy i na dnešný príbeh o Lazárovi, na náš vzťah k Ježišovi a vieru v neho.

Čo sa zmenilo medzi nami a Ježišom počas tohto pôstu?

Dovolíme, aby nás Ježiš previedol cez smrť k životu?

Otče daj, aby Tvoje Slovo otvorilo naše hroby a vzkriesilo nás k životu.