Ešte chvíľu a vstúpime do vianočného tajomstva, v ktorom je nám ponúknutý dar Božieho dieťaťa: „Chlapček sa nám narodil, daný nám je syn“ (Iz 9, 5).

V každom dare – božskom i ľudskom, ktorý prijímame, existuje tenká hranica medzi prijatím daru pre seba a prijatím „ako vlastného“. Dve skutočnosti, ktoré sú od seba vnútorne odlišné. Prijať pre seba, pretože ma to obohacuje, ešte nemusí znamenať, prijať ako svoje vlastné. A to i v živote viery.

Keď sa Jozef dozvie, že Mária je v požehnanom stave, vo sne sa mu zjaví Pánov anjel a hovorí mu: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš mu meno Ježiš; lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov.“ (Mt 1, 20-21) Jozef je anjelom vyzvaný urobiť dve veci. Prvou je prijať Máriu. A možno povedať, že Jozef prijíma Máriu dvakrát. Prvý krát ju prijíma ako svoju snúbenicu, avšak po „Zvestovaní“ si uvedomuje, že tá istá žena je súčasťou ešte niečoho väčšieho. Niekoho Väčšieho. A tu je jeho veľké rozhodnutie po zvestovaní, v ktorom s Máriou prijíma aj jej tajomstvo. A prijíma ho ako svoje vlastné. Čoho dôkazom je Jozefova odvaha prijať všetko, čo vianočná a neskôr celoživotná cesta s Máriou a dieťaťom prinesie. I napriek všetkým ťažkostiam.

Druhou skutočnosťou je prijatie dieťaťa Ježiša. Jozef dostáva úlohu dať dieťaťu meno. Týmto ho Jozef nielen prijíma za „svojho“, ale zároveň mu podľa pokynov anjela dá meno, ktoré vyjadruje, že patrí všetkým. Toto dieťa prekračuje všetko, čo si Jozef mohol predstavovať. Keď dá dieťaťu meno „Ježiš“ (Boh spasí), potvrdzuje tým, kto je a aké je jeho poslanie. Predpovedaný Mesiáš, v ktorom je naša spása. V Jozefovi teda nakoniec vidíme, ako milovať a prijať za svoje „vlastné“ to, čo dostávame ako dar. Jozef prijíma dieťa, ktoré mu patrí i neparí zároveň. Jozef neprijíma pre seba, ale prijíma „do svojho vlastného“, ako svoje vlastné to, čo patrí všetkým a stáva sa ochrancom tohto tajomstva Márie i dieťaťa. A urobí všetko preto, aby Ježiš mohol rásť v múdrosti u Boha i u ľudí. (Porov. Lk 2, 40)

Počas vianočného obdobia budeme častejšie počuť Evanjelium podľa Jána. Keď sa pozrieme do Evanjelia, nájdeme v ňom akýsi „oblúk“, ktorý Ján vytvára naprieč evanjeliom, a ktorého vztýčené body je práve spomínané „proprium“. Hneď v Prológu nájdeme slová: „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali.“ (Jn 1, 11) A v závere evanjelia vidíme scénu Ježišovho zomierania, ktorá tiež obsahuje proces prijatia ako vlastného. Pri Ježišovej smrti, Ježiš odovzdáva Máriu Jánovi slovami – „Hľa, tvoja Matka“ – a Ján dodáva: „Od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe.“ (Jn 19,27) Grécky výraz, ktorý je použitý v evanjeliu nás ťahá o čosi hlbšie ako, že Ján sa má postarať o Máriu po Ježišovej smrti. Evanjelium hovorí, že Ján prijíma Máriu „do svojho vlastného“. Prijíma Tú, ktorá sa stala nádobou Neudržateľného.

Evanjelium dnešnej nedele nám cez postavu Jozefa ukazuje, ako prijať dar, ktorý k nám prichádza z nebies. Môžeme ho prijať ako nezúčastnení, prijať pre seba, pretože nás to obohacuje. Jozef je ale cestou toho, kto dokáže prijať to, čo miluje ako svoje vlastné, a vložiť to ako súčasť svojho vlastného.

Dôkazom toho, že sme schopní prijať dar do „svojho vlastného“, ako svoje vlastné, sa v konečnom dôsledku ukazuje ako sme schopní odovzdať svoj život iným a Inému. Prijatie daru hlboko vo vnútri človeka nakoniec vyrazí ako prameň života pre iných.

Vianočná noc nás ťahá do tajomstva prijatia daru Božieho dieťaťa: „Chlapček sa nám narodil, daný nám je syn.“ (Iz 9, 5) Či nás vianočná noc premení, je otázka ako hlboko sme schopní tento dar prijať.

fr. Mannes Stanislav Marušák, OP