V čase, keď svätý Cyril a Metod prišli na naše územie ohlasovať evanjelium, našli tu už počiatky kresťanstva, ale aj silný vplyv pohanstva. Aj napriek tomu že mali podporu panovníka, neboli v ľahkej situácii. Pohanské kulty medzi ľuďmi boli silno zakorenené a ľudia sa svojho pôvodného náboženstva  v prospech kresťanstva vzdávali len veľmi ťažko. Svätý Cyril a Metod prišli na svoju misiu veľmi dobre pripravení, a to im pomohlo, aby sa kresťanské hodnoty medzi ľuďmi začali postupne presadzovať. Aj keď nepôsobili veľmi dlho, ich prínos pre rozvoj kresťanstva medzi Slovanmi bol zásadný.

Od ich príchodu na naše územie prešlo takmer 1200 rokov a my zisťujeme, že sa opäť ocitáme v podobnej situácii, ako boli oni pri svojom príchode.

Svätý Ján Pavol II.  vo svojej exhortácii  Ecclesia in Európa z roku 2003 hodnoti situáciu medzi kresťanmi v Európe. Hovorí o tom, že: “V rozličných častiach Európy treba uskutočniť prvotné ohlasovanie evanjelia. Počet nepokrstených ľudí stále pribúda, či už je to výsledok príchodu prisťahovalcov vyznávajúcich iné náboženstva, alebo komunistickej nadvlády, či rozšírenie náboženskej ľahostajnosti, pre ktorú deťom z tradičných kresťanských rodín nebola udelená sviatosť krstu.” Z týchto dôvodov, podľa Sv. Otca, “Európu treba priradiť k tým tradične kresťanským oblastiam, kde okrem novej evanjelizácie je v určitých prípadoch potrebná aj prvotná evanjelizácia.” 

Sv. Otec Ján Pavol II. ďalej poznamenáva: “Potrebné je aj nové ohlasovanie medzi pokrstenými. Mnohí pokrstení sa nazdávajú, že vedia, čo je to kresťanstvo, ale v skutočnosti ho nepoznajú. Často im nie sú známe už ani podstatné prvky a základné pojmy viery. Mnohí pokrstení žijú tak, akoby Krista nebolo: opakujú, najmä pri bohoslužbách, zvyčajné gestá a znaky viery, ktorým však nezodpovedá nijaké uvedomenie si skutočného obsahu viery a nijaká náklonnosť k Ježišovej osobe. Namiesto veľkých istôt viery je u mnohých len vágny a málo záväzný náboženský sentiment. Šíria sa rozličné formy agnosticizmu a praktického ateizmu, ktoré prispievajú k prehĺbeniu priepasti medzi vierou a životom. Mnohí sa dali nakaziť duchom imanentného humanizmu, ktorý oslabuje ich vieru a pre ktorý sa jej, žiaľ, často vzdávajú. Zažívame istý druh sekularizovaného výkladu kresťanskej viery, ktorý ju vyprázdňuje a s ktorým sa vkráda hlboká kríza svedomia a kresťanskej morálky.  Veľké hodnoty, ktoré významne inšpirovali európsku kultúru, sa odlučujú od evanjelia a tak strácajú najhlbší zmysel a prenechávajú priestor pre nejeden blud.”

Aké sú riešenia tejto situácie? Podľa Sv. Otca “Európa potrebuje hodnoverných poslov viery, ktorých životy žiaria krásou evanjelia. Dnešný človek „radšej počúva svedkov ako učiteľov, a ak počúva učiteľov, tak preto, lebo sú svedkami. Preto je rozhodujúca prítomnosť a znaky svätosti: tá je podstatným predpokladom autentickej evanjelizácie, ktorá je schopná dávať nádej. Musia existovať pevné, osobné a spoločenské svedectvá za nový život v Kristovi. Vôbec totiž nestačí ponúkať pravdu a milosť iba slovným ohlasovaním a slávením sviatostí; vždy sa musia prijímať a prežívať v konkrétnej situácii, v správaní kresťanov a cirkevných spoločenstiev.”

V celej Európe a teda aj u nás, pozorujerme nielen odklon od kresťanstva, ale aj narastajúcu túžbu po pravde, spravodlivosti, pravej slobode a aj iných hodnotách obsiahnutých v Kristovom evanjeliu. Ja na nás kresťanoch, či dokážeme správne zareagovať a uspokojiť tento hlad po pravom živote.

fr. Marián Slavomír Hovanec, OP