Spomienka na tých, ktorí nás predišli do večnosti a ešte nie sú v nebi, lebo sa musia očistiť od svojich nedokonalostí, vyvoláva v nás túžbu pomáhať týmto dušiam. Očisťovanie sa deje formou utrpenia, a naša pomoc spočíva v tom, že svojimi modlitbami, obetami môžeme utrpenie týchto duší – ľudsky povedané – skrátiť. Je našou povinnosťou myslieť na ne a pomáhať im.

 

 

Spomienka na duše v očistci prebúdza v nás myšlienku aj na náš vlastný odchod z tohto sveta, na to, čo bude potom, keď prekročíme prah smrti. Dostaneme sa hneď do neba, alebo sa najskôr dostaneme na miesto, kde sa budeme musieť na vstup do neba pripraviť? Určite by sa chcel každý z nás dostať rovno do neba, čo teda musíme urobiť, aby sme sa vyhli očistcovým mukám?

V podstate stačí nasledovať Pána Ježiša a to hlavne v dvoch veciach. Tou prvou je plniť vôľu nebeského Otca podľa vzoru Pána Ježiša. Z našej strany to predpokladá poznať, čo od nás Boh žiada a ochotu plniť jeho vôľu, nechať sa ním viesť a to aj vtedy, keď: “Jeho cesty nie sú našimi cestami”. Druhou vecou je milovať tak, ako miloval Pán Ježiš, t.z. láskou nezištnou, obetavou a všetkých zahŕňajúcou – aj nepriateľov.

Osud duší v očistci nám nesmie byť ľahostajný, ale to platí aj o našej vlastnej duši, máme žiť tak, aby sme obstáli pred Božím súdom, keď sa pred neho postavíme a mohli hneď zaujať miesto, ktoré je pre nás pripravené nebi.

 

fr. Marián Slavomír Hovanec, OP