Kde si Pane?

Dnes naozaj ako Anna v 1 Sam vieme kam treba ísť ak máme nejaký problém. Ak ochorieme navštívime lekára, ak potrebujeme zariadiť dom navštívime interiérové dizajnéra, ak pocítime hlad potraviny to vyriešia.

A vieme prísť aj do chrámu, ak príde niečo, čo nás prevýši, čo nevieme uchopiť. Jednoducho sme tam a rozprávame Bohu svoju ťažkosť ako Anna. Niekedy nás pri tom prepadne ľudská spravodlivosť „spomeniem si na Boha, len ak niečo potrebujem“, ale sme pri ňom a prosíme.

A to je dobré, lebo Ján nám pripomína, na základe čoho mi môžeme prosiť.  My sme Božie deti a Boh je nám otcom vďaka Kristovi, v ktorého sme uverili. Otec a matka svojim deťom nedávajú jedlo, oblečenie, ale aj lásku na základe ich dobrého správania, výkonu a bezchybnosti, ale preto, že sú, že vyšli z ich bedier a že ich milujú. Tak aj Boh Otec nedáva nám dary a svoju pozornosť na základe nášho bezchybného výkonu, dobroty, ale preto, že sme jeho, že nás miluje.

Uvažovať nad týmto postojom a uveriť tomu vo svojom srdci je aj dnes veľmi dôležité. Mať povedomie, že niekto má ma rád , že mám hodnotu v očiach druhého bez nejakého zvláštneho výkonu je dar. Je to základný depozit, bez ktorého je ťažké žiť a rozvíjať sa v tomto živote po ľudskej aj duchovnej stránke. Kde teda získavame tento dar, túto skúsenosť z nezištnej lásky? Najprirodzenejšie prostredie je rodina, ktorú nám dáva Boh, aby sme v nej nadobudli skúsenosť, že sme milovaný matkou a otcom, druhým človekom. Oni sú tí, ktorí dávajú svoj život k dispozícii a v niektorých momentoch  ho až strácajú. Vzdávajú sa svojej voľnosti, neviazanosti, svojich záľub, musia neraz zanechať svoj egoizmus pre život rodiny. Toto dokáže iba láska a nie sentiment. Láska odskúšaná a vycibrená životom v pravú čnosť. Nie je to samozrejmosť, aj keď sa to tak tvári navonok. Vždy je to skutok, ktorý predchádza rozhodnutie slúžiť, podstúpiť obetu, ktorú by sme nevedeli dať bez lásky k najbližšiemu blížnemu. Boh ma v rodine učí pochopiť, že nie som sám okolo ktorého sa točí svet, ale že je vedľa mňa moja krv, môj blížny, ktorý potrebuje moju pozornosť a úctu. Ján to povedal oveľa jednoduchšie, „ aby sme milovali jeden druhého.“ Vyrastať v rodine a v nej spoznávať nezištnú lásku, nevidieť iba svoje potreby, otvoriť sa pre druhého, je znakom, že tam prebýva Boh. Samozrejme, sú aj chyby a pády v rodinnom živote. Neúplnosť rodiny sa zdá byť normálny jav, ale ten kto ostáva, „kto zachováva jeho prikázania“ hovorí sv. Ján, teda kto miluje nezištne druhého, ktorý mu bol daný ako Simeon Anne ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom. Vo verných Duch Svätý ostáva a je pravým Tešiteľom. Utišuje bolesť, nastoľuje Kristov pokoj v srdci človeka, posilňuje vieru a rozjasňuje v nás  pravý zmysel života.

Rodina je dar, kde dostávam svojich prvých blížnych, ale v nej nás zároveň Boh učí aj strácať pre druhého, nie rozhadzovať. Lebo kto by si chcel život zachrániť stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho (Mk 8,35).

Ježiš sa dnes v evanjeliu stratil ako 12 ročný, ako 33 ročný sa stratil znovu, ale my vieme kde sa stratil. Ježiš je tam, kde ide o jeho Otca. Jeho miesto je pri Bohu.

Aj my sa strácame svojim blížnym, ale je dôležité, kde sa v tej chvíli nachádzame. Pane daj, aby sme sa stratili vždy iba s tebou, lebo ty si stále so svojim Otcom.

Amen

fr. Matej Juraj Šulik, OP