Ten, ktorý mal krstiť Duchom Svätým a ohňom, dnes sám prijíma pomazanie Duchom Svätým vo vodách Jordánu. Od tej chvíle sa Ježiš stáva Kristom – pomazaným. Týmto pomazaním je zjavené zvláštne postavenie a dôstojnosť Ježiša: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie“. Tajomstvo Jeho osoby.

 

Prijal aj konkrétne poslanie. Najdôležitejšie prvky tohto poslania odkrývajú čítania sv. omše. Peter vo svojej reči v dome Kornélia, zachytenej v dnešných Skutkoch Apoštolov, spomína dve poslania, ktoré Kristus plnil vďaka moci prijatej pomazaním Duchom Svätým. Prvým bolo neustále konať dobro – chodil a dobre robil, a druhým bola ozajstná vojna so zlom tým, že uzdravoval všetkých, ktorí boli pod vládou diabla. Izaiáš v prvom čítaní predstavuje osobitý spôsob konania Mesiáša: „Nebude kričať ani hlučne volať, nebude počuť na ulici jeho hlas. Nalomenú trsť nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí“.  Zdôrazňuje tiež vytrvalosť a trpezlivosť s akou bude bojovať so zlom i jeho skutkami: „aby otvoril oči slepým, vyviedol väzňov zo žalára a z väznice tých, čo sedia v temnotách“.

Treba si tiež všimnúť spoločenský aspekt poslania Mesiáša. Evanjelium hovorí, že Ježiš prijal krst spolu s ľudom, ktorý pristupoval ku krstu. Peter o Ňom hovorí, že je Pánom všetkých, a Izaiáš oznamuje, že On prinesie právo národom.

 

Aj Cirkev prijala to isté pomazanie Duchom Svätým a mocou. Vďaka tomuto pomazaniu dostala zvláštnu štruktúru a dôstojnosť – je Mystickým Telom Krista, je zvláštnym spoločenstvom oživovaným Duchom Svätým, a má to isté poslanie, ktoré bolo pri krste zverené Kristovi. Cirkev sa svetu zjavuje ako Tajomstvo, ako Spoločenstvo i ako Poslanie.

 

Každý, kto bol krstom vštepený do Cirkvi a zjednotený s Kristom je povinný objavovať v sebe tieto tri rozmery krstu. Väčšinou sa zastavujeme len nad tým, čo krst pôsobí v duši človeka (tajomstvo). Hovoríme o veľkej dôstojnosti Božieho dieťaťa, ktorá je ovocím očistenia od dedičného hriechu a diela posväcujúcej milosti vtláčajúcej  do duše nezmazateľný znak.

Menej už hovoríme o spoločenskom rozmere krstu, o tom, že nás vštepuje do živého spoločenstva Cirkvi, do Mystického tela Krista. A málokto si pripomína, že spolu s krstom prijal aj poslanie – to isté, ktoré prijal aj Kristus aj Cirkev: Ísť, dobre robiť, bojovať so zlým i jeho pôsobeniu vo svete, prinášať pomoc chorým, nevidiacim a všetkým čo sedia v tôni smrti.

Kresťan, ktorý si uvedomuje tajomstvo, ale menej už spoločenstvo či poslanie, je ako kameň, ktorý leží na dne rieky. Stáročia ho síce obmýva voda, ale keď ho z vody vytiahnete a rozrežete, je suchý. Žiadna voda sa dnu nedostala. Takého kresťana síce obmýva prijatá krstná milosť, ale do tvrdého vnútra, do srdca neprenikne. Otváraním sa pre spoločenstvo a pre poslanie, otvárame sa milosti. Je to proces dennodenný. Je treba neustále si pripomínať tento dynamický aspekt nášho krstu. Je to neustále začínanie. A kto prestane začínať, ten začína končiť.

fr. Matúš František Kušnír, OP