Ef 2, 13-18

V Ježišových časoch si Rímska ríša podrobila množstvo etník na rozľahlom priestore okolo Stredozemného mora. Silou svojej armády udržiavala stav relatívneho pokoja, známeho pod pojmom – „pax romana“ – rímsky mier. Napriek tomu sa tento stav zmenil. Nájazdy barbarských kmeňov a sústavný boj medzi politickými a ekonomickými elitami ríše prispeli k oslabovaniu a k postupnému zániku Rímskej ríše.

Boží pokoj je však niečo úplne iné ako mier zabezpečovaný ľudskými prostriedkami. Aj preto nám svätý Pavol zdôrazňuje v dnešnom druhom čítaní z Listu Efezanom, že veľmi dôležitým dôsledkom vyplývajúcim z Kristovho vykupiteľského diela je Boží pokoj, vyžarujúci z Kristovho kríža a zmŕtvychvstania.

Stav pokoja medzi Židmi a pohanmi sa rodí z Kristovho kríža a zmŕtvychvstania. Ani Židia ani pohania nie sú sami od seba schopní prekonať múr rozdelenia medzi sebou. Židia zdôrazňujú dôsledné dodržiavanie Tóry z jej príkazmi a zákazmi a radikálnu oddelenosť od pohanov. Pohania zasa vyznávajú božstvá prírodných síl a uctievajú ich najrozličnejšími spôsobmi.

Múr predsudkov oddeľujúci jedných od druhých má svoje materiálne vyjadrenie v podobe takzvaného stredného múru v Jeruzalemskom chráme, ktorý oddeľuje  nádvorie pohanov od chrámu. Ak by pohan prešiel cez tento múr, čakala by ho istá smrť.

Pán Ježiš svojim vykupiteľským počinom zboril vnútorný múr rozdelenia a položil začiatok novej duchovnej jednoty. Svätý Peter vo svojom Prvom liste napísal: „(Kristus) sám vyniesol naše hriechy na svojom tele na drevo, aby sme zomreli hriechu a žili pre spravodlivosť. Jeho rany nás uzdravili“ (1 Pt 2, 24).

Naším problémom je to, že v každom z nás sa odohráva duchovný boj medzi „Židom a pohanom“. „Žid“ je tá časť mohutností našej osobnosti, ktorá vsádza na povinnosť dodržiavania Božieho Zákona. Spolieha sa pritom na vlastné sily a schopnosti. S opovrhnutím pozerá na iných, ktorí nie sú tak dobrí v dodržiavaní prikázaní, ako som ja. V skutočnosti sa Žid – zákonník v nás snaží prekonať strach zo smrti, presviedčaním seba samého, že je spravodlivý a preto si nezaslúži utrpenie, zlyhanie a smrť.

„Pohan“ v nás sa zasa snaží ovládnuť svoju budúcnosť, objavovaním a spoznávaním prírodných síl a mocností, vládnucich vo svete. Skrotenie prírodných síl a hlavným cieľom pohanských kultov a obetí. „Pohan“ v nás nevidí dôvod vzdať sa pôžitkov, sklonov a vášní, veď to sú sily prírody. Preto veľa rituálov otvorene alebo v skrytosti ventiluje ľudské túžby.

Aj „Žid“ aj „pohan“ v nás navzájom bojujú. Strach z trestu, z deštrukcie, z odsudzovania a z poľutovania slúži obom. Cieľom je vytesniť nebezpečenstvo, strach, zlyhanie a smrť.

Avšak sústavný boj „Žida „ a „pohana“ v nás neprináša žiadne víťazstvo. Vnútorný pokoj nezabezpečí vlastné ego, subjektívny pocit dokonalosti, ani žiadostivosť, ale komplexné darovanie seba samého nášmu Stvoriteľovi.

Nie naša vlastná túžba za každú cenu vyzerať dobre a konať dobro podľa našich vlastných predstáv, ale sila vychádzajúca z Kristovho kríža a vzkriesenia je pre nás jediným zmysluplným východiskom. Lebo iba sila Kristovho kríža vnútorne zjednocuje „Židov i pohanov“ v nás. Zoči voči Kristovmu krížu a zmŕtvychvstaniu, každá rivalita v nás stráca zmysel.

Ak mu skutočne dôverujeme je to pre nás veľký dar. Pretože už nemusíme dokazovať svoju spravodlivosť sebe ani iným, ani sa nemusíme usilovať niekomu zapáčiť iba preto, aby sme si zabezpečili jeho priazeň. Stačí, ak sa s Božou pomocou budeme snažiť odumierať hriechom.

Ak odumierame hriechom, tak odumierajú v nás aj mohutnosti „Žida a pohana“, ktoré v nás sústavne rozdúchavajú skryté vnútorné nepriateľstvo.

Veď nie náš výkon, naše schopnosti naše zdanlivo dobré skutky, nie múr rozdeľujúcich ľudských predsudkov, sprítomňovaných mohutnosťami vnútorných „Židov a pohanov“, ale Božia milosť prúdiaca z Kristovho kríža, na ktorom Ježiš premohol zlo, smrť a hriech je prameňom Božieho pokoja v Ježišovi Kristovi, našom Pánovi.

Fr. Michal  Milan Krovina, OP