Bratia a sestry, sme pri vrchole liturgického roka, stojíme na prahu najväčších sviatkov kresťanského roka  – sviatkov všetkých sviatkov. Slávime najväčšie tajomstva našej viery – to, čo je pre nás kresťanov tak vzácne a veľmi dôležité.

Čo budeme my sláviť? Možno to ani nie je dôležité, čo chceme sláviť my, asi je dôležité prehodiť výhybku a pozrieť sa na to, čo slávi Ježiš. Pretože veľkosť týchto sviatkov spočíva práve v tom, že to boli najväčšie sviatky Ježišovho pozemského života. Boli to sviatky kvôli ktorým prišiel, v ktorých sa naplnilo celé jeho poslanie. Evanjelista Ján hovorí, že Ježiš vedel, že nadišla jeho hodina odísť z tohoto sveta k Otcovi. V Káne povedal svojej matke, že „ešte neprišla jeho hodina“. A tá hodina je teraz tu. Ježiš sa  pripravoval sa na túto hodinu: koľkokrát o nej učeníkom hovoril, on ju túžobne  očakával, tešil sa na ňu, ale očakával ju aj so smrteľnou úzkosťou v Getsemanskej záhrade.

Ježiš vedel, že prišla táto hodina., a pretože miloval svojich, ktorí boli na tomto svete, miloval ich do krajnosti.

Budeme bdieť s Kristom sláviť poslednú večeru, bdieť s ním v Getsemanskej záhrade, pôjdeme s ním na Kalváriu – až do posledného výdychu, budeme stáť s vierou pri jeho hrobe. V Bohu je toto všetko živé, stále prítomné. On to znova a znova chce podstúpiť pre nás. Je nádherné sledovať túžbu Ježiša s akou očakával tento okamih: tak veľmi som túžil jesť s vami veľkonočného baránka. U Matúša pošle učeníkov do mesta k istému človekovi s odkazom: U teba budem sláviť so svojimi učeníkmi veľkonočnú večeru.

 A toto je slávnosť ktorá nám toto všetko chce pripomenúť a sprítomniť – nekonečnú Božiu lásku, lásku až do krajnosti – aj tým prastarým obradom umývania nôh. Nám to až tak veľa možno nehovorí, ale učeníci v Ježišovej dobe tomu rozumeli dobre – bola to práca pre otroka, a to dokonca nie hocijakého otroka. Žiaden zo Židov, ani židovských otrokov k tejto práci nemohol byť prinútený. A prišiel ten, ktorý je Božím Synom, a ponížil sa k takému gestu. Preto sa ani nemôžeme čudovať Petrovi, ktorý svojho Pána, ktorého mal v úcte v tejto pozícii nechcel prijať – on tomu nechcel a nemohol rozumieť. V tom neporozumení prichádza Ježišova otázka: Chápete, čo som vám urobil? A úprimná odpoveď by bola, že trochu možno áno, ale určite veľa veciam nerozumieme. A vôbec nemusíme. Len musíme chcieť pochopiť!

Ježiš sa chce skloniť dnes ku každému jednému z nás. Tým symbolom umytia nôh nám chce vrátiť aj našu ľudskú dôstojnosť, ktorú nám berie hriech a nepriateľ našej spásy. Dovoľme mu, aby sa nás dotkol, prejavil nám svoju lásku – lásku až do krajnosti. Ježiš si tak veľmi prial, aby túto lásku jeho učeníci zakúsili. A túži, aby sme ju zakúsili aj my.

Slávme jeho sviatky: buďme s ním, prežívajme s ním udalosti hodinu po hodine, tak ako nám ju evanjelisti. Veľkonočné sviatky sa nielen slávia, oni sa dejú, a hlavne žijú.

Nemyslíme tieto sviatky na to ako ich ja prežijem. Myslíme na Ježiša: na to čo prežíva, ako nás miluje. A otvorme sa pre prejav jeho lásky – až do krajnosti.

 

fr. Oskar Jozef Vaľko, OP