20. nedeľa v Cezročnom období

Všetky tri čítania hovoria o  výnimočnosti viery v Boha, ktorý sa zjavil Abrahámovi, a tiež o  jej univerzalizme. Boh sa dal poznať Abrahámovi, ktorý v neho uveril. Viera je aktom „prijatia“ tohto nadprirodzeného „daru“, ktorým Boh vstupuje do života človeka.

Genetickým nositeľom viery je Abrahámovo potomstvo – Izrael.  Predstavoval nielen rodovú príslušnosť, ale bol aj obrazom božieho kráľovstva pre všetky národy. Proroci povzbudzovali k vernosti Bohu, lebo iba v ňom veriaci porozumie daru viery, ktorý si nikto, žiadny národ, elita, náboženská skupina nemôže privlastniť. Abrahámovská viera v Boha má univerzálny charakter. Izaiáš to krásne vysvetľuje: „A cudzincov, čo sa „vinú k Pánovi, čo si ho ctia…, privediem na svoj svätý vrch…, veď môj dom sa bude volať domom modlitby pre všetky národy.“ (Iz 56, 1. 6-7)

Vrcholným spôsobom sa kresťanský univerzalizmus napĺňa v očakávanom Mesiášovi – Ježišovi Kristovi. Keď Ježiša žiadala istá kanaánska žena o uzdravenie dcéry, potvrdil viazanosť prisľúbení na Izrael. Hovorí: „Ja som poslaný iba k ovciam strateným z domu Izraela“. Po tejto, na prvý pohľad krutej Ježišovej odpovedi, sa má  ukázať sila viery prosiacej ženy – cudzinky. Vraví, „ale aj šteňatá jedia odrobinky, čo padajú zo stola ich pánov“. – Neuráža sa, nežiarli, ale v pokore pred Všemohúcim priznáva, že viera je nezaslúženým darom, ktorý človeku dovoľuje nielen pristúpiť k Pánovi, ale mať podiel na jeho živote, teda požívať dobrá z jeho stola. Vtedy jej Ježiš povedal: „Žena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš.“ (Mt 15, 21-28)

Viera v Ježiša Krista na jednej strane potvrdzuje prirodzenú povahu človeka, rodinné vzťahy a národné i kultúrne rozdielnosti. No tie nesmú prekážať viere v Boha. Na druhej strane viera očisťuje, zušľachťuje ľudský život s jeho kultúrou cez nadprirodzený život viery. Veď všeľudský univerzalizmus nadprirodzenej viery nie je jednoducho výtvorom človeka, etnika, národa, náboženskej skupiny, akoby sám človek už len z titulu, že je človek, mál právo na Boha, na vieru.

Sv. Pavol vysvetľuje tajomstvo Božieho pôsobenia v dejinách Izraela a celého ľudstva. Spasiteľnosť viery pre pohanov vyzdvihuje poukázaním na božie prisľúbenia dané Izraelu, ktoré im Boh nikdy neodníme, „Lebo Božie dary a povolanie sú neodvolateľné“. Na to ale  nestačí byť členom židovského národa. Spása človeka sa automaticky nezískava príslušnosťou k vyvolenému národu. Pred Pánom sú „národy, akoby neboli za nič, za ničotu ich pokladá“ (Iz, 40, 17).

Viera je nadprirodzený Boží dar zrodený v srdci človeka a pod vplyvom Ducha Svätého. Tento nezaslúžený dar od Boha sa nám dáva ako omrvinka chleba z Božieho života. Počnúc Kristom-Pomazaným, výraz Izrael dostáva teologický rozmer. Všetci,  ktorí sme uverili v Krista, sa začleňujeme do Izraela ako Božieho ľudu. Milosti Božie sa vylievajú nadmieru pre každého, ale je nutné ich dobrovoľne prijať. Nestačí stolovať s Ježišom ako jeho súkmeňovec. Podobne nestačí byť len kresťanom, aby sme boli spasení. Nevážime si vieru? Strácame vieru v Boha? Keby sme vedeli, čo nám viera prináša! Uveriť je ako prejsť zo smrti do života. No márne, ak nám pýcha bráni prijať Božiu moc a ňou prejsť od nevery k viere. „Boh totiž všetkých uzavrel do nevery, aby sa nad všetkými zmiloval“. (Rim 11, 13-15. 29-32) Skutky viery začínajú vierou, akú mala kanaánska žena. My kresťania si máme uvedomiť nevyhnutný postoj, byť ako tie „šteňatá“ pri Pánovom stole.

fr. Peter OP