Ježiš vzkriesil Lazára. Keď Ježiš prišiel k jeho hrobu zaslzil a židia povedali: „Hľa, ako ho miloval!“. V zázraku vzkriesenia Lazara môžeme odhaliť dve stránky našej viery. Po prvé, že je nadprirodzeným nezaslúženým darom lásky Krista. Po druhé, že  opätovaním lásky ku Kristovi vychádzame z hrobu sebalásky.

Celý náš kresťanský život má byť na „Božiu slávu, aby ňou bol oslávený Boží Syn“ (Jn, 11, 5), čo znamená, že „už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2, 20). Viera v Boha nie sú teologické frázy, myšlienková duchaplnosť. Viera je osobným prežívaním konkrétnej lásky ku Kristovi. Porozumením lásky, keď budeme môcť povedať s Pavlom „viem, komu som uveril“ (2 Tim 1, 12). Milosťou viery, teda Božou mocou, vystupujeme zo seba a nechávame sa Kristom stvárňovať a inšpirovať do takej miery, aby sme priateľstvo s ním zjavili vo svojich skutkoch.

Tento personalistický odkaz Božieho priateľstva je prirodzene ovplyvnený znakmi subjektívneho prežívania viery. Často ale zatemňuje nadprirodzený charakter priateľstva s Kristom. Deje sa to vtedy, keď najprv hľadáme seba samých a sme obviazaní a zavalení hrobovým kameňom vlastného „ja“. Ono „videnie“ seba zahaľuje do tmy poznanie Krista a vyvoláva strach. Prvenstvo milovaného pred milujúcim tu končí v projekčnej pasci sprostredkovania, keď už nestvárňuje Kristus mňa, ale ja sám si tvorím Kristov obraz. Môžem uvidieť Krista, keď je mi Kristova podoba milšia než on sám? O čo zmätenejšie sa javí takýto postoj kresťana v cirkevnom spoločenstve. Vtedy sa v jeho očiach mystické telo Kristovo ľahko mení na konfesijné zhromaždenie a náuka o cirkvi – ekleziológia na sociológiu. Neraz mravné čnosti nahradzujú techniky správania a vrcholná čnosť Lásky sa stráca v hmlovine pekných, no prázdnych slov.

Na Veľkú noc budeme čítať o Kristovom zmŕtvychvstaní, že bol pochovaný a svojou božskou mocou vyšiel z hrobu. Tento zmŕtvychvstalý Kristus kriesi z duchovnej smrti každého z nás. Pamätajme, že telesná smrť nie je tým najhorším, čo môže postihnúť človeka. Ale hrob sebalásky je omnoho nebezpečnejší. Preto zvolanie „Lazár poď von!“ znamená pre každého z nás „odvaliť“ hrobový kameň vlastného ja, „porozväzovať“ projekčné plátno Kristovho obrazu v sebe a „ísť“ za Otcom. Lazár neskôr znova zomrie, ale jeho verné priateľstvo s Kristom prekročilo oba hroby.

 

 

fr. Peter Peter Fotta, OP